O Srí Lanke som toho veľa nevedela, iba z počutia, ale s Jurkom sme sa rozhodli navštíviť ju aj vďaka blízkym ľuďom, ktorí tu boli a opisovali nám svoje zážitky. Spoločným menovateľom ich nadšenia boli srílanskí ľudia. Tak sme boli zvedaví. Najviac som sa tešila na inú kultúru oproti tej našej, európskej, vyspelej, zabehnutej, v ktorej väčšina vecí funguje a Jurko na srílanské jedlo.

 

Tento cestopis je skôr dlhší príbeh o našich zážitkoch, ale samozrejme udávam aj praktické informácie. Ak nemáte toľko času, trpezlivosť alebo chuť prečítať si ho celý, sledujte iba hrubo označené slová a dozviete sa podstatné informácie o navštívených miestach alebo si vyberte v tomto zozname, čo vás najviac zaujíma a prečítajte si daný deň alebo iba jeho časť.

 

Zoznam navštívených miest a užitočných informácií

 

 

Prehľad cien a užitočné web stránky

 

Ubytovanie: slušný a čistý guesthouse 2700 – 4000 rupií/2 osoby/1 noc (16-24 €/2 osoby/1noc)

 

Autobusy: ceny hlavných trás a čísla autobusov tu, úplne na konci dokumentu: https://ntc.gov.lk/fares/2015_pdf.pdf

Južné autobusové trasy: https://www.sprpta.lk/en/plan-your-journey

Autobus z letiska do Colomba a späť: https://chasingplaces.com/how-to-get-from-bandaranaike-airport-to-colombo-fort-station/

 

Vlaky: Ceny sú o málinko vyššie ako autobusy. Plánovač vlakov: https://www.eservices.railway.gov.lk/schedule/searchTrain.action?lang=en

 

Jedlo: na turistických miestach zbytočne drahé, aj keď pre nás cenovo dostupné, ale napríklad: za smaženú ryžu s kuracím mäsom a zeleninou v rovnakom množstve aj kvalite sme zaplatili 150 rupií/1 porcia (1 €), ale aj 600 rupií/1 porcia (3,50 €)

1,5 l fľaša vody stojí väčšinou 70-120 rupií (50-70 centov), znova záleží, kde sa kupuje. Fotka s jedálnym lístkom a cenami z malej reštaurácie v Elle je v 10.dni.

 

 

Naša trasa

 

 

 

1. deň Prílet do Negomba a presun na južné pobrežie

 

Pristávame na letisku Bandaranaike International Airport o 6:00 ráno (pomenované po 4. premiérovi Cejlónu a zakladateľovi ľavicovej a sinhálskej národnej strany Sri Lanka Freedom Party - S.W.R.D Bandaranaike). Vieme, že prvý ranný vlak o 6:55 smerujúci na juh už nestíhame, takže sa z letiska ani neponáhľame. Prezliekame sa zo zimného do letného. Aké príjemné odľahčenie znova v tielku, ľahkých gaťoch a flip-flopkách. Zamieňame peniaze a obzeráme sa po nejakom občerstvení, keďže v lietadle z Dubaja nám nič zadarmo nedali. Na poschodí zbadáme jednoduchý bufet, kde jedia iba domáci a kupujeme z výkladu chutne vyzerajúce žemle a vodu na cestu.

Vychádzame z letiska, nasávame príjemný teplý a trošku vlhký vzduch, kocháme sa krásnym rastlinstvom v okolí letiska a smerujeme k stanovišťu taxíkov, tuk-tukov a autobusov. Nastáva presne to, čo opisujú cestovatelia na fórách a v sprievodcoch. Vodiči tuk-tukov a taxíkov sa vypytujú kam cestujeme, ponúkajú za koľko nás odvezú a vymýšľajú si rôzne storky o tom, prečo nepoužiť hromadnú dopravu. Paráda. Presne takýto začiatok som čakala a veľmi sa naň tešila. Ten, čo odchytil nás, si vymyslel, že cesta busom do Mirissy trvá 9 hodín. Hahaha, dobrý pokus. S úsmevom na tvári mu ďakujeme a kráčame k striebornému autobusu, ktorý je pristavený hneď za plotom. Skúša ďalej a ponúka cenu 40 Eur do Mirissy. No, tak to už je celkom dobrá cena, keď si predstavím ako dlho a akým busom ešte budem cestovať, kým dorazíme do cieľa, ale nenecháme sa. Na prednom skle nášho busu je nápis Colombo Fort. Vodiča sa ešte pre istotu pýtam, či ide do Colombo Fort a nasadáme do klimatizovaného autobusu. Ako prechádzame uličkou k zadnej päťke, všímam si usmievavé pohľady domácich a hneď sa cítim spokojnejšie a menej nervózne. V autobuse vyhráva domáca muzička. Predajca lístkov dorazí k nám a za cestu si pýta 280 rupií za oboch (1,70 €).

Po necelej hodine autobus čoraz častejšie brzdí a vonku je ruch. Prichádzame k vlakovej a autobusovej stanici Colombo Fort v mestskej časti Pettah. Prechádzame cez trhovisko plné stánkov s ovocím, zeleninou, korením, ryžou, domácimi výrobkami, keramikou a všemožným možným aj nemožným. Vravím si, že tu sa zastavíme nakúpiť korenie na ceste domov. Hneď ako vystúpime, zbadám na druhej strane nástupišťa pristavené červené autobusy a názov Matara. "Jurko, Jurko, to je náš, poďme." 

 

Pýtame sa troch mužov stojacich pred busom s číslom 32, či ide do Mirissy a oni nás pozývajú dovnútra. Tento autobus nie je ani taký pohodlný a ani klimatizovaný ako predošlý, ale to sme predsa vedeli. Bágle hádžeme do priestoru pri a za vodičom a sadáme si hneď za vodiča. Toto miesto je v každom buse rezervované pre mníchov (označené na okne), ale autobusár ukazuje, že je to v pohode. Pýtame sa ešte kedy vyrážame a ako dlho budeme cestovať. Vraj za 10 minút a cesta do Mirissy bude trvať 3 hodiny. Jurko beží kúpiť niečo pod zub a prichádza s úsmevom na tvári, pretože ulovil chutne vyzerajúce šátočky a pirohy. Hneď sa na ne vrháme. Sú plnené zeleninou, zemiakmi a vajíčkom s kari a čili. Aká mňamka. Náš výlet začína ako má. S kari a čili chuťou v ústach. Užívam si dobrotku, škerím sa od ucha k uchu a registrujem domácich ako si nás zvedavo obzerajú a pri tom sa vždy na mňa pekne usmejú.

Konečne vyrážame, robíme si ešte jedno kolečko okolo nástupišťa, predajca lístkov stále niečo vykrikuje von z autobusu a po chvíli autobusár spomaľuje pri chráme hneď pri vlakovom nástupišti. Predajca vyskakuje a hádže do misky peniaze. Možno, aby sme mali bezpečnú cestu. 

Srílanská muzička vyhráva na celý bus, stojíme každých 500 metrov, naberáme viac a viac ľudí a predajca sa stále vykláňa a vykrikuje Galleeeee, Mataraaaa. Nie, že by mu bolo rozumieť, ale človek to po čase pochopí. Cestujeme už asi hodinku a ja mám stále pocit, že sme ešte vôbec neopustili Colombo. Až keď vidím prvé pláže, tak som si istá, že sme konečne von z tohto šialeného mesta a že naša cesta nebude určite trvať 3 hodiny. Ale je to pestrá a zábavná cesta. Predajca lístkov stále vykrikuje, behá hore dole medzi dvermi, preplieta sa prepchatou uličkou a je vysmiaty. Krajina okolo nás sa nám čoraz viac páči a usmiati ľudia ešte viac. Avšak spánkový deficit robí svoje a premáha ma. Nevládzem už viac sledovať cestu a krajinu z autobusu. Zaspávam. 

Zrazu sa zobudím na to, ako do mňa Jurko drgá a vykrikuje na celý autobus: "Aha, aha, tam je slon, slon." Ja prispatá reagujem tak, ako keby som slona videla na ulici každý deň a naši spolucestujúci nechápavo pozerajú na Jurka prečo a čo vykrikuje. No konečne sa ho dožil, toho jeho slona. 

Obidvaja už začíname byť trošku otrávení z tohto cestovania, avšak niet sa čo diviť, veď sedíme na zadku v obmedzenom priestore už skoro 20 hodín. Z tohto pocitu nás zrazu vytrháva náhle zastavenie autobusu a početná skupina ľudí stojacich vonku. Aha, prevrátený tuk-tuk a jeho vodič mierne otrasený z havárie. Nakladajú ho na nákladné vozidlo stojace pred nami a naskakuje doň aj jeho žena s hysterickým revom ako keby umieral. Je to však smutné, lebo premávka v tejto krajine je naozaj strašná. Tuk-tukári a vodiči skútrov sa stále predbiehajú a často riskujú. O približne 10 minút ďalšia havária, prevrátený skúter. No to už nie je sranda, keď v takejto krátkej chvíli vidíme 2 havárie, aj keď nie vážne, ale predsa. 

Naša únava s týmito zážitkami aj odišla a sledujeme názvy na tabuliach, aby sme sa trošku zorientovali kde sme. Na Srí Lanke nie sú bežné tabule označujúce začiatok alebo koniec obce, preto sa orientujeme podľa policajných budov. Policajná stanica je v každej diere. 

Asi po 3-4 hodinách cesty na chvíľku zastavujeme na občerstvenie a na cik-pauzu. Všímam si, že predajca lístkov dáva vodičovi v novinách zabalený zelený list, vodič z listu niečo vyberá a dáva si do úst a vôbec netuším čo to je. Že by nejaký špeciálny list na energiu alebo ako príjem tekutín, keďže za celú cestu som nezaregistrovala, že by vodič a aj lístkar pili vodu. No neviem veru.

Konečne vidíme hradby a vieme, že sme v mestečku Galle, ktoré plánujeme v najbližších dňoch navštíviť. V Galle sa už veľmi tešíme, pretože máme pred sebou 40 km a cesta z Galle pozdĺž južného pobrežia je veľmi pekná. Prechádzame rybárskym mestečkom Welligama, vo vzduchu cítiť ryby a o chvíľu zbadáme rybí trh, kde predávajú aj čerstvé aj sušené ryby. Zbiehajú sa nám slinky. Predajca lístkov ukazuje, že nasledujúce mestečko je Mirrisa a my ho prosíme, aby nám zastavil v bode, ktorý máme vyznačený na mapke. Konečne sme tu a na zastávke nás okamžite odchytáva tuk-tukár. Ukazujem mu názov ubytovania Serene Guest a ideme. Je mi úplne jedno, že si vypýtal asi tak 2x viac ako mal, už tam chceme byť. Cesta z Colomba do Mirissy trvala 5 hodín a nie 3, za 1 lístok sme zaplatili 170 rupií (1,10 €)

Pred domom nás víta usmiata pani, pred verandou niekoľko párov sandálov a tenisiek. Pochopili sme, že tu nebudeme sami a pravdepodobne sa treba vyzuť už pred vchodom do domu. Teta nám ukazuje izbu, trošku podebatujeme, zhodíme bágle, ospršíme sa a konečne ideme na pláž skratkou cez malú džungľu. Hneď po pár metroch na nás pozerajú zo stromu opice. Vau, aká paráda, opice pri dome. 

Prechádzame hlavnou rušnou ulicou, v meste veľa turistov a na pláži tiež, ale je aj na jednej aj na druhej strane dosť dlhá, aby mal človek svoj priestor. Zastavujeme hneď v jednom z plážových baríkov, aby sme si dali od smädu pivko. Doniesli fľaškový Lion Lager (600 ml) za 400 rupií (2,40 €). No teda, tak pivko tu nie je moc lacné, ale veď žiadne prekvapenie, nie sme predsa v pivnej krajine. Na druhej strane, je celkom chutné. Unavení, z piva ešte viac oťapení sa pomaly motkáme po pláži. Ideme sa ešte pozrieť na malý výbežok, nech máme výhľad, čo je v okolí a potom nájsť niečo pod zub. Sadáme do reštaurácie Our World, ktorá by mala byť z tých lepších podľa recenzií na Trip Advisor. Teda vychvaľovali hlavne obedný bufet a teraz je 16:00. Je tu celkom prázdno. Sadáme, pozeráme do jedálničku a vyberáme si 2 kokosové orechy a Kottu Roti (kuracie a zeleninové).V knižke som si čítala, že je to obľúbené jedlo. Doniesli celkom veľkú porciu, tak sa do toho hneď púšťame a skúmame, že čo to vlastne je. Žeby cestovinové cesto posekané na slíže a v tom zmiešaná zelenina alebo kura. No nevieme veru. Boli sme hladní, tak sme všetko zjedli, ale žiadny gastronomický zážitok sme veru nemali. Presúvame sa na južnejšiu časť pláže. Z diaľky sa nám viac pozdáva. So zapadajúcim slnkom rozkladajú plážové reštaurácie stoly, ľudia pomaličky opúšťajú pláž a ostávajú iba tí, čo si chcú urobiť podvečernú pohodku na pláži. Pridávame sa k nim a konečne si užívame teplučko, more a leňošenie. Večer ideme spať o 8:00 ako batoľatá.

 

 

2. deň Mirrisa + gastro zážitky

 

Je ešte trochu tma a my sa zobúdzame na divné buchoty zo strechy a na rôzne zvuky tropických živočíchov. Je to paráda, takéto zvuky sme naposledy zažili v pralese. Po zobudení zisťujeme, že siete proti komárom nemajú dierky, čo je pre Európana veľká výhoda, hlavne pre takého, čo má komármi obľúbenú krv. Výhodou Guest-housov a tzv. Family Stay je, že väčšina poskytuje stravu (raňajky a večere). A tak je tomu aj v tom našom. Na raňajky si vyberáme banánové a kokosové palacinky a kávičku. Asi po 20 minútach donesie naša domáca kávičku a každému 4 palacinky. Ona sa snáď zbláznila, to mám zjesť 4 palacinky na raňajky? No tak teda, poďme do toho. Kávička nič moc, ako som aj čakala, ale tie palacinky, hlavne tie kokosové, sú úžasné. Už viem, čo budem jedávať na raňajky. Kokosové palacinky poliate medom.

Po raňajkách ideme na pláž, na miestečko, kde sme boli včera. Celý deň sa váľame, spíme, kúpeme, plávame, motkáme sa hore dole po celej pláži, vysedávame na pivku alebo džúsiku a riešime, čo budeme porábať tieto 3 dni v Mirisse. Kúsok od nás je malá zátoka, kde je pár surferov a Jurko premýšľa, že by si požičal surf alebo vodný skúter a povozil sa. Cena za skúter na 15 min je 1000 rupií (6 €) a za surf na hodinu 500 rupií (3 €). Hlavne surf sa oplatí. 

Od malej zátoky sa šíria zvuky bubnov. Idem pozrieť, čo sa tam deje. Domáci mladíci si vyhrávajú na bubnoch, spievajú a tancujú. Dobre sa na nich pozerá a ešte lepšie sa počúvajú. Naozaj hrajú dobre. Pekne strávená nedeľa. 

Hneď pri nich som objavila uličku, tak idem za Jurkom, aby sme sa išli trošku pomotať a niekde najesť, keďže plážové reštiky sú zbytočne predražené. V jednej z uličiek popri pláži vidíme malú domácu reštauráciu, teta nás hneď víta, odháňa všade sa potulujúcich psov a objednávame si Roti (zeleninové a kuracie so syrom), jedno z ďalších tradičných jedál. Placka, v ktorej je zabalená zmes podľa výberu. Roti sa robí aj slané aj sladké. Moje kuracie Roti so syrom je dobre ochutené, som celkom spokojná. 

Po chvíli sa pri bráne objauvuje rodinka s deťmi, tí našu pohodku trošku narúšajú, pretože pani je hlučná a má veľa požiadavok na trošku zmäteného čašníka. Jaaaj, čo si ešte nezvykli, že majú na domácich hovoriť jednoduchšie. Ako si tak sedkáme pri čerstvom džúse, Jurko mi zrazu vraví: "Aha, pozri sa za seba, je tam varan." "Čoooooo? Varan?" Pozerá na nás, my na neho. Vyzerá, že sa on bojí nás. Má asi 1,5 metra a pomaličky sa presúva k domu. 

 

Na dvore je však aj domácich pes, tak sledujeme, ako budú na seba reagovať. Keď ho pes zbadá, hneď po ňom vyštartuje, ale zároveň má aj trochu rešpekt. Až keď prichádza čašník, varan sa rýchlo prace preč. Takže varana sa netreba báť. Reštaurácia je umiestnená v peknej záhrade. Životom rôznych zvierat sa to tam iba hemží. Sledujeme veverice, jašteričky a havranov ako sa bijú s vevericami o žrádlo, ktoré pre nich niekto nachystal na lávke pripevnenej o dva stromy. Dovolenková zábavka. Z tejto pohodky nás ruší otec rodiny, ktorý sa hlasno sťažuje, že on chcel predsa cibuľovo-syrové Roti a nie cesnakové Roti a po tom, ako čašník odchádza, nadáva na jeho servis a otravné komáre. Poďme my radšej preč od týchto narušiteľov. Motkáme sa po pláži a pozeráme tabule, ktoré ponúkajú rôzne aktivity, hlavne pozorovanie veľrýb a delfínov. Mirissa je základňou tejto atrakcie. Každá spoločnosť poskytujúca výlety na lodi má na tabuli napísané aký počet veľrýb a delfínov videli na rannej výprave. Pozerajúc na tie čísla, premýšľame ísť tiež. Časovo nám to však nevychádza. Zajtra si chceme požičať skúter a objavovať pláže južného pobrežia medzi Mirissou a Unawatunou a pozajtra plánujeme výlet do dažďového pralesa Sinharaja Forest Reserve. Nevadí, veď nemusíme absolvovať všetko a veľryby sme už v oceáne naživo videli. Poďme si ešte užívať plážovania. Po ceste k nášmu miestečku zbadáme stánok, ktorý tam doobeda nebol. Ujco v ňom predáva tašky, šatky, sukne, šaty a sarongy. Má tu naozaj pekné kúsky a ponúka tovar za dobré ceny. Mňa zaujme tmavo-olivová taška, ktorá sa dá nosiť na 2 spôsoby a Jurko pokukáva po tradičnom sarongu. Predavač nám vysvetľuje ako sa sarong viaže a ja prehováram Jurka, aby si kúpil srílanskú sukničku. Kupujeme aj sarong a nechávame mu 1000 rupií (6 €) za oba kúsky. Výborná kúpa a ani sme nezjednávali. Ja by som si tam kúpila kadečo za také ceny, ale musím krotiť ženské nákupné hormóny. Podvečer si sadáme do blízkeho baríku, vyhráva tu dobrá muzika, pivko sa fajne popíja a ani sa nám odtiaľto nechce. Pomaly sa stmieva, čašníci rozkladajú viac stolov, zapaľujú sviečky na stoloch a pripravujú malý stánok s čerstvými rybami. Ani nešpekulujeme, kam sa pôjdeme dnes najesť, rovno sa ideme pozrieť aké morské príšerky chystajú a vyberáme si ružovkastú rybu. Jurka nahováram, nech si oblečie svoju novú sukničku, veď ho musia chladiť mokré plavky. Trochu sa ostýcha, ale nakoniec si sarong nemotorne zaväzuje a hanblivo sa smeje, že má sukničku. Vraví, že je to veľmi pohodlné. No, verím. 

Servírujú nám našu rybku, vyzerá veľmi chutne a ja vyzvedám od čašníka s akým korením je pripravovaná. Nerozumie mi dobre, tak ho ďalej netrápim, veď je to nakoniec jedno. Chutí výborne, je mierne pikantná. 

 

Spokojné brušká a mierne pripité hlávky nám zrazu narúša starší britský pár pri vedľajšom stole, ktorý sa sťažuje, že kraby v neďalekej reštaurácii sú lacnejšie ako tu. Jémine, zas ďalší narušitelia. Chvíľu sledujem situáciu. Manažér im vyhovuje a sľubuje cenu ako v spomínanej reštaurácii. Super, dohodli sa. Žiaľ, pokojná situácia netrvá dlho. Pán sťažovateľ máva na čašníka a reklamuje príliš tvrdý kus ryby, ktorým búcha po stole. Ja sa iba rehocem. Príde mi veľmi smiešny a k tomu mi ešte pripomína cholerického šéfkuchára, s ktorým som kedysi pracovala. Od tejto chvíle ho volám Barry. Barry a jeho asi žena toho veľa nenahovoria spolu a keď už hej, tak o tej tvrdej rybe, o lacnejšom jedle a o strašnom servise. Je to zábavné, ako rozmaznaní európski turisti očakávajú v tejto krajine, kde sú ceny jedla úplne smiešne hlavne pre západoeurópanov, rovnaké služby ako doma. My sa od začiatku výletu bavíme na tom ako funguje servis v baroch a reštauráciách. Ako prídu minimálne 2 čašníci nezávisle od seba spýtať sa čo chceme, medzi objednávkou a donáškou príde ešte ďalší. Štvrtý čašník nám donesie objednané, piaty sa príde po chvíli pozrieť, či už niečo máme. Ďalší, ktorého sme dovtedy nevideli sa príde spýtať odkiaľ sme a zrazu si uvedomíte, že v bare s dvadsiatimi stolmi robí minimálne 8 ľudí. Celý gastro servis na Srí Lanke je tak trošku chaosný, trvá dlhšie ako by mal a veľa krát donesú, čo si človek neobjedná, ale za tým je vo väčšine prípadov jazykový problém. Najdôležitejšie však je, že srílanský servis je vždy s úsmevom na tvári a bez stresu.

 

 

3. deň Pláže medzi Mirrisou a Unawatunou na skútri

 

Dnešné ráno začína zábavne. Sedíme na verande pri kokosových palacinkách a zrazu vidím ako sa od susedov zbiehajú opice na našu strechu. Naša domáca je akurát s nami a donesie nám rýchlo banány, aby sme ich nakŕmili. Sú trošku plaché, ale jedna malá opička si odo mňa banán berie. Domáca vraví, že opice sem chodia každé ráno okolo 5. hodiny ako budíček. Tak už vieme, na čo sme sa zobudili včera skoro ráno.

 

Na konci hlavnej pláže pri stanovišti požičovne surfov sme včera videli tabulu, kde ponúkali požičanie skútru. Ideme teda tam. Tabula tam ešte nie je a ani žiadny človek. Predsa je ešte trošku skoro a plážové podniky ešte len rozkladajú stoly a stánky. Pýtame sa chalanov v požičovni surfov a tí hneď niekomu volajú. Vraj nezdvíha, ale keď budeme pokračovať po pláži malej surferskej zátoky a hneď pred prvým barom odbočíme doľava, tak na hlavnej ulici uvidíme nápis Rent a scooter. Na dvore pred veľkým domom sú 2 skútre, tak to asi bude tu. Víta nás usmiaty pánko. Vysvetľujeme mu kam chceme dnes ísť a že si možno necháme skúter aj na druhý deň, lebo máme v pláne ísť do Deniyaye, do dažďového pralesa. Hovorí, že jasné, je to asi 18 km odtiaľto. Táto informácia nás veľmi potešila, pretože autobusom by to bolo veľmi komplikované. Dávam mu pas a spokojní frčíme objavovať pláže. Na najbližšej pumpe tankujeme plnú nádrž, 500 rupií (3 €). Majiteľ skútra povedal, že plná nádrž nám stačí na celý deň jazdenia. Jurko si po pár minútach zvyká na skúter a obaja si jazdu užívame. Je to paráda, zastavíme, kde chceme. 

Cesta medzi Mirrisou a Weligamou je veľmi pekná, taká trošku džungloidná, pretože sa odkláňa od mora. Za zákrutou pri ceste zbadám stánok so šatkami, ale je na opačnej strane, takže po ceste naspäť sa tu zastavíme. Prechádzame rušnejšou Weligamou, ktorej hlavná pláž je posiata surfermi - začiatočníkmi. Po ceste vidíme aj rybárov sediacich na tyčiach, ktoré trčia z vody. Je to tradičný srílanský spôsob rybolovu, tzv. Stilt fishing, ktorý však pomaly zaniká. Rybár sedí na priečke, ktorá je upevnená k zvislej tyči ukotvenej v piesku a s udicou loví ryby. 

Za Weligamou je malé mestečko Midigama, ktorého pláž nám je veľmi sympatická, tak zastavujeme pri predavačoch s kokosmi, parkujeme skúter a ideme sa konečne okúpať. Vau, aká paráda. Hneď pri hlavnej ceste a predsa tak schovaná malá plážička. Je tu iba čítajúca slečna, my dvaja a po pláži prechádzajúci postarší pán, asi Ind. Podľa tela vyzerá, že surfuje. Obďaleč vidíme skupinu surferov, tí už vyzerajú, že aj čo to vedia na surfe. Pekné miestečko. Asi po pol hodine ideme ďalej. 

Po ceste je veľa pekných miest, kde sa dá kúpať, človek môže zastaviť kde chce a okúpať sa, ale hľadáme niečo naozaj výnimočné. 

Prechádzame mestečkom Koggala a po pravej strane cesty vidíme nápis Bird Island. Trošku pribrzďujeme, pretože hneď oproti, na ľavej strane je miesto, kde by sme mohli zaparkovať skúter a pozrieť pláž. Beží za nami chalanisko a pýta sa nás odkiaľ sme a kam ideme. Ja vyskakujem a idem sa pozrieť, či ma táto cestička zavedie na pláž. Chalan ide stále za mnou, ale vidí, že mám iný cieľ, tak ma nechá tak. Pláž je parádna. Dlhá, široká, nikto nikde, iba rybárske lode, pár rybárskych drevených chatiek a natiahnutá volejbalová sieť pri chatkách. Idem hneď za Jurkom. Ten už debatuje s chalaniskom o jazere Koggala, ktoré je hneď cez cestu. Vraj je tam viacero ostrovčekov, môžeme sa plaviť loďou, je tam veľa vtáctva, chrám a záhrady pestujúce korenie. Hm, znie to zaujímavo, ale momentálne chceme ísť na pláž. Sľubujeme mu, že keď budeme mať záujem, tak sa za ním zastavíme na križovatke, kde má stanovisko. Na pláži Koggala je výborne. Máme tu úplný kľud, sem-tam prejde niekto okolo. Našimi jedinými spoločníkmi sú neďalekí rybári, ktorí majú pravdepodobne siestu. Pláž Koggala je dlhá približne 4 km. Nie je zrovna najvhodnejšia na klasické čapkanie, pretože vlny narážajú na pobrežie silnejšie ako v malých zátokách, ale nám to nevadí. My sa radi kúpeme v živšej vode. Popri pláži smerom západne je viacero barov, reštaurácií a penziónov, ale zívajú prázdnotou. Ani na pláži nie je veľa ľudí a aj pri stoloch je prázdno. Pravdepodobne je to tým, že ľudia sa boja tamojších vĺn.

 

 

Po 3 hodinách na tejto úžasnej pláži sme vyhladovelí a poberáme sa ďalej. Ako sa približujeme ku skútru, prichádza za nami ďalší chalan. Vraví, že je brat toho, čo sa s nami predtým rozprával a pýta sa nás, či chceme ísť na Bird Island. Aj keď by to mohlo byť zaujímavé, chceme sa ísť niekam najesť a pozrieť ešte západnejšie pláže, tak ho odmietame. Vraví nám, že má doma liaheň korytnačiek, či sa chceme ísť pozrieť aspoň tam. Je neodbytný. Vraví, že ho máme sledovať, on pôjde prvý na tuk-tuku, aby sme išli za ním. Tak ideme teda za ním, ale nezastavujeme na mieste, ktoré nám opísal a kývame mu na rozlúčku. 

Po ceste riešime, kam sa ideme najesť, ale zatiaľ nás nič neoslovilo. Už sme dosť hladní a zrazu zbadám malý bufet, ktorého pútač má iba sinhálske názvy jedál. Áno, áno sem ideme, žiadne turistické reštaurácie nechceme. Víta nás milá pani, pýtame si od nej menu. Nemá. Tak sa jej jednoduchou angličtinou pýtam, čo má najesť. Odpovedá mi pomaličky. Jej pohľad smeruje nahor ako keby anglické slovíčka lovila na plafóne. Rice and curry, Fried rice with vegetable or seafood or chicken. Super, jednoduché. Neriešime a vyberáme si každý fried rice. Ja seafood a Jurko vegetable. Zrazu zbadáme ako pri bufete parkujú 2 babeny na skútri. Asi sa tiež rozhodovali kam najesť a keď zbadali náš skúter, tak zapadli sem. Babeny su sympaťáčky, behajú bosé. Absolvujú ten istý príbeh s menu ako my. Pani berie objednávky a zapriahne celú kuchyňu, ktorej členov vidíme cez malé okienko oproti nášmu stolu. Máme chuť aj na čaj. Strčím hlavu do okienka malej kuchyne a pýtam si ešte čaj. Vyzerá to tam jednoducho a pomerne čisto. Za chvíľku nám pani nesie malú misku a v nej ryby. Mňam, to vyzerá dobre. Také sme ešte nemali. Kyselé rybičky v kari omáčke - Ambul Thiyal. Výborná pochúťka ako predjedlo. Do bufetu vchádza mních a obsluhujúca pani ho s poklonou a zopnutými rukami víta a usádza ku stolu. Jej prístup k mníchovi je veľmi oddaný. Zozadu bufetu vletí dovnútra chlapík a drží v ruke veľkého kraba a pýta sa nás aj dievčat od vedľa, či si náhodou nechceme dať. Nie, ďakujeme, máme objednané. Pozriem na mnícha, že ako reaguje na túto situáciu a ten sa iba usmieva. Teta nám nesie hlavné jedlo a čajík. Jedla je samozrejme veľa a chutí výborne. A čajík? Ten je ale. Sladučký s mliekom. 

Posilnení odchádzame ďalej. Pláže za mestečkom Talpe sú tiež pekné, ale znova hľadáme niečo extra. Vchádzame už do mesta Unawatuna a premávka hustne. Musíme dávať väčší pozor. Vybehnem sa pozrieť na pláž s rybárskymi loďami. Nevyzerá veru vôbec vábne a hlavná pláž západnejšie od tejto je plná ľudí a reštaurácií. Tu veru neostávame a preto skúter otáčame a ideme späť. Zastavujeme ešte na zopár miestach, ale žiadne nie je také, na aké máme práve teraz chuť, preto sa rozhodujeme, že sa zastavíme ešte raz na pláži Koggala. Tej nič nechýbalo. 

Parkujeme trošku ďalej pri starom lietadle, aby nás znova neotravovali chalani z Bird Island. Je tu aj bar, takže si môžeme dať pivo. Slniečko nám pomaly zapadá, mali by sme sa pobrať domov. 

Po ceste sa zastavujeme v stánku so šatkami za Weligamou. Predávajúca je veľmi ochotná, samozrejme sa hneď pýta odkiaľ sme a ukazuje mi, čo všetko má. Skúšam si alibaba nohavice a pri pohľade na rehotajúceho Jurka viem, že v nich vyzerám smiešne. Jurko si tiež skúša nohavice v zadnej miestnosti stánku. Hovorím mladej slečne, ktorá pomáha v stánku, aby išla ďalej, že Jurko je holý. Ale ona nie, ona sa naschvál pozerá. No keď jej to urobí radosť, nech sa pozrie na bieleho pinďúra. Nohavice sa nám nepozdávajú, ale chcem kúpiť ešte nejaké šatky. Ukazuje mi kašmírové a vysvetľuje mi rozdiel medzi pravou kašmírovou šatkou a nepravou, ktoré tam má tiež. Vyberáme 4 naozaj pekné šatky a ešte nejaké sloníkovské magnetky pre deti a kolegyne. Predávajúca mi dáva ešte adresu obchodu jej brata vo Weligame, má tam vraj viac výrobkov. Asi má pocit, že som kúpy chtivá. 

Podvečer odovzdávame skúter a dohadujeme sa s majiteľom, že by sme si ho rovno nechali a odovzdali až zajtra večer, keď sa vrátime z turistiky z dažďového pralesa Sinharaja Forest Reserve. "Bez problémov, kľudne si ho nechajte." Pýtame sa ho ešte, aby nám vysvetlil cestu a jeho kamoš na nás pozerá, či naozaj chceme ísť do Deniyaye na skútri. Ukazuje, že je to strmá serpentínová cesta a že pôjdeme minimálne 2-3 hodiny. Vyvaľujeme oči na majiteľa skútra a vravíme mu, že ráno si nám hovoril, že je to 18 km, ako to môžu byť 2-3 hodiny. A on vraví: "Nie 18 km, ale 80 km." Všetci sa na tom smejeme. S Jurkom debatujeme, či teda pôjdeme alebo nie. Predsa to budú 2-3 hodiny na skútri, potom 7 hodinová turistika a potom ešte tá istá cesta na skútri. To bude zabijak. Pobavení, no aj sklamaní odovzdávame skúter a nechávame ujcovi 1000 rupií (6 €). 

Riešime, či teda pôjdeme autobusom, ale stále nám to vychádza dosť krkolomné, keďže najskôr musíme ísť do Matary a až odtiaľ do Deniyaye a nikto netuší ako dlho bude cesta trvať. No nič, do pralesa teda nejdeme. Čo už. 

Po ceste do penziónu zastavujeme ešte v peknom stánku s ovocím. Je tam veselá nálada, predavači vykecávajú s turistami, dávajú im ochutnávať ovocie a každý si tam niečo kúpi. Aj my. 

Domáci stoja so susedmi pred bránou, vítajú nás a vravia, že elektrina nefunguje, ale nič si z toho nerobia. Majú veselú náladu a vtedy si uvedomujem, že sa tu naozaj cítim výborne a veľmi spokojne. Domácej vravím, že je to škoda, lebo sme si dnes večer chceli dať večeru u nich. Vraj to nie je problém, elektrina určite za chvíľu naskočí. Tak dobre, počkáme, veď nie sme ešte hladní. Dá mi do ruky sviečku. Samozrejme keď chceme nájsť čelovky v tom bordeli, ktorý máme v ruksakoch po 3 dňoch, tak ich nenájdeme. Spravím si romantiku v kúpeľni a sprchujem sa pri sviečke, zatiaľ čo Jurko po tme hľadá čelovky a nadáva mi, že som ich určite zapatrošila ja. "Ale veď kľud Jurko, nájdeme ich niekedy. Keď ich nebude treba". 

Elektrina nabehla o chvíľu, sadli sme si na verandu, objednali džúsiky a Rice and curry. Domáci vraví, že to bude trvať dlhšie, ale nám to nevadí. Dnes chceme jesť domácu stravu a užívať si kľudný večer. Zajtrajší plán nám vyhorel, preto pozerám v sprievodcovi čo je na okolí a kam by sme mohli ísť. Máme viacero možností. Požičať si znova skúter a pobehať okolie alebo ísť autobusom do Galle, veď tam sme pôvodne chceli ísť. Nie. Môžeme ísť teda autobusom do Matary, je tam tiež holandská pevnosť ako v Galle aj malý ostrov, na ktorý sa dá prejsť pešo. Ani to nie. Nechce sa nám behať po mestách, chceme len tak vegetiť. Tak navrhujem ostať v Mirisse, ráno sa môžeme ísť pozrieť do chrámu Kandavahari a stráviť deň na pláži v malej surferskej zátoke, pobehať ešte obchodíky a nakúpiť čaje. Schválené. Plánovaním nasledujúceho dňa som stratila pojem o čase a domáci nám už nesú taniere s ryžou a plno misiek. Vyvaľujem oči na to kvantum jedla a neviem sa dočkať chutí, ktoré mi evokujú krásne farby v miskách. Výborné a jednoduché domáce jedlo. Omáčky sú veľmi šťavnaté a výborné ochutené. V miskách máme zeleninové Curry s tekvicou, cibuľou, rajčinou a curry lístkami, pikantný dhal s kokosovým mliekom (šošovicová kaša), zeleninovo-cibuľový šalát a pikantný kokosový Sambol s lístkami Gotu kola a curry lístkami a k tomu ešte chrumkavé lupienky Pappadam. 

Všetko sme to zjedli a ešte nám nakoniec doniesli objednané džúsy. Mám také plné brucho, že cez okno leziem do izby a zvalím sa na posteľ. Jurko sa mi smeje, že som prasiatko nenažrané. Chvíľku si oddýchnem a potom môžeme ísť na pivo. 

Prechádzka po celej pláži hore dole nám veru urobila dobre a sadáme si do príjemného baru, no vlastne pred bar, do tuli-vakov. Aaaaaaa, tak odtiaľto ma už nik nedostane. Asi 15 minút sa dohadujeme, kto ide objednať. Vyhrávam, nemusím ísť nikam z tohto lehárka a nohy si zabáram ešte hlbšie do piesku. Milujem to. V polosedme, pololežme popíjame pivko, počúvame chilloutovú muzičku, pozorujeme ľudí prechádzajúcich sa po pláži a je nám krásne.

 

4. deň Surferská zátoka v Mirrise

 

Dnes sme posledný deň v Mirisse. Domáca sa už len pousmieva nad tým, že si znova dávame na raňajky kokosové palacinky. Ako sme sa včera dohodli, ideme sa najskôr pozrieť do chrámu Kandavahari. Vedú tam strmé schody hneď z hlavnej ulice pri vchode na pláž. Nie je ich veľa a vyzerá to tak, že ani žiadni ľudia tu nie sú. Zhora vidieť hlavnú pláž v Mirisse a taktiež aj záliv Weligama. Pekný výhľad. Hneď za schodmi je jogínske centrum. Ako prichádzame k bielemu chrámu, vyplašíme skupinu opíc. Skáču chaosne zo stromu na strom a pozorujú nás. Sme tam jediní votrelci. Postupne sa všetky presúvajú na jeden strom, aby boli silnejšie ako svorka. Striehnem na poslednú, asi najmenej odvážnu opicu, kým skočí, aby som urobila akčnú fotku. Mám ju. Jurka zaujímajú viac opice ako chrám, tak sa idem pozrieť dnu sama. Vyzujem si topánky, poobzerám Buddhu za záclonou a vhodím do misky 40 rupií. V dolnej časti areálu sa rekonštruuje asi aj vďaka týmto príspevkom a robotníci majú akurát prestávku. Idem za Jurkom a jeho opicami a chvíľku sledujeme 3 malé makaky ako sa naháňajú s väčšou opicou Langur. Zábavička. Za celú dobu sem nikto neprišiel. Turistov v Mirisse asi chrám veľmi nezaujíma a pritom je odtiaľto fakt pekný výhľad a chrám je postavený na peknom a kľudnom mieste.

Ani po ceste dole nikoho nestretávame, zato na hlavnej pláži je už ruch. Našťastie na malej surferskej pláži, kde dnes chceme stráviť deň je málo ľudí. Skladáme veci medzi zaparkovanými loďkami pred pekným barom Papa Mango. 

Idem hneď zobrať nejaký džúsik do baru. A áno, klasika. Asi desať zamestnancov a jeden hlavný, čo iba kasíruje. Zrazu ma zaujme mladé dievča, ktoré nepochádza z tejto krajiny a behá medzi zákazníkmi a pýta sa, či majú všetko. Nechápem a vymýšľam si v hlave rôzne scenáre. Nejaká Európanka, čo cestuje po Srí Lanke a privyrába si alebo to môže byť dobrovoľníčka. Po chvíľke obsluhuje starší párik, ktorý leží na lehátkach za nami a počúvam ich rozhovor. Je z Uruguaya a pracuje na Working Holiday Visa. Hlavným zárobkom sú tringelty, takže už viem, prečo sa tak snaží oproti domácim. Dobrý spôsob ako pocestovať túto krajinu. Vravím si, že my určite nemáme so Srí Lankou dohodu. Jurko stále pozoruje začínajúcich surferov a rozhoduje sa, že sa ide spýtať za koľko požičiavajú surfy tu. Ja idem zatiaľ kúpiť pivko, kým sa vráti. Ležím už asi 20 minút a jeho nikde. Potom ma napadne, že pravdepodobne si ho rovno požičal. Beriem rovno foťák, pretože do takej diaľky, kde sa surferi združujú nevidím a hľadám ho. Mám ho. Leží na prkne a vykecáva s ďalším „surferom“. Chvíľu ho pozorujem, či aspoň nejakú vlnu chytí alebo sa bude iba váľať. Ale áno, áno, vlna sa blíži, Jurko sa pripravuje, aj ju chytá, ale nedarí sa mu vstať na dosku. 

Bavím sa na tom, ale zo skúsenosti dobre viem, že to nie je také jednoduché ako sa zdá. Vravím si, že veď určite pôjdu k našej pláži a potom odovzdať surf, tak si počkám, kým sa priblíži a nafotím si veľkého surfera. Chlapci mi však urobili škrt v mojom pláne a smerujú k pláži , kde je požičovňa surfov. Ponáhľam sa Jurkovi naproti aj s peniazmi aj s foťákom, ale predbehli ma. Keď ho stretávam, je celý vzrušený z tohto zážitku a ústa sa mu nezastavia, toľko toho chce povedať. Je veľmi šťastný, že bol po dlhej dobe na surfe. Plánuje, ako si v Tangalle požičia zase surf a bude celé dni surfovať. Za hodinu zaplatil 400 rupií (2,40 €). Aká smiešna suma. Po veľkom športovom a pozorovacom výkone sme vyhladli. V baríku majú špecialitu dňa. Morské plody s hranolkami a šalátom. Ani neváhame. Výborne pripravené morské plody, veľmi citlivo ochutené, jemne pikantné. Naozaj sme spokojní. Na tejto pláži je výborne. Výhoda je, že sa môžeme aj slniť, aj schovať pod palmy, aj lehátka sú k dispozícii, ak si dáte minimálne nápoj v bare. Príjemné a kľudné miesto, až sa nám odtiaľto nechce. Ale ešte máme v pláne malé nákupy. Na hlavne ulici sa zastavujeme v obchodoch so suvenírmi, s koženými výrobkami, ktoré sú veľmi obľúbené u turistov, v stánkoch so šatkami, ale nič ma nezaujme tak, že by som to musela mať. Prekvapením pre mňa je, že sa väčšina ľudí pred vchodom do obchodu vyzúva. Pekný zvyk. Zastavujeme sa aj v predajni čaju Thinuli Tea Centre. Majiteľ obchodíku sa nás hneď ujíma, pýta sa odkiaľ sme a hovorí pár slovíčok v slovenčine. Ovoniavame všetky čaje, rozpráva nám o ich účinkoch a vysvetľuje ktorý čaj kedy piť a nepiť. Je veľmi milý a ochotný. Čaje sme sľúbili hlavne kamarátom, tak kupujeme asi 15 balíkov z každého druhu a dostávame jeden grátis. 100 gramové balenie za 250 rupií (1,50 €). Podvečer ideme do odporúčanej reštaurácie Dewmini Roti Shop. Trošku sa obávam, pretože prvá reštaurácia, ktorú sme navštívili v Mirisse bola tiež chválená, ale nás vôbec nenadchla. Je tu veľa stolov a plno, no našťastie majú voľný stôl. Objednávame si obaja Kottu Roti. Tak som zvedavá teda. Už keď nesie čašníčka taniere, tak vidím, že toto Kottu Roti bude iné. A je fantastické. Nič viac netreba dodať. Výhodou tohto miesta je, že vidím priamo do kuchyne ako pripravujú jedlo. Majú tam rušno a nože krájajúce placky na Kottu Roti sa nezastavia. Po večeri sa ideme ešte naposledy poprechádzať na pláž a na pivko. Po ceste na pláž zisťujeme, že hneď vedľa čajovničky, kde sme dnes kupovali čaje je Info centrum, ktoré sme prehliadli a ponúkajú tam výlet do Sinharaja Forest Reserve. Aká škoda, že sme toto miesto neobjavili skôr a neinformovali sa. No čo už. Ideme radšej na to pivko. Tentokrát si dávame Stout od Lionu. Nie je zlý, ale trošku sladký.

 

5.deň Mirissa – Matara - Tangalle

 

Posledné ráno v Mirisse a znova kokosové palacinky. Nevieme sa ich dojesť a domáca sa iba usmieva pri pohľade ako nám chutí. Domáci nam poradil, že máme ísť najskôr autobusom do Matary a odtiaľ do Tangalle. Vraj spoje priamo do Tangalle bývajú plné a nie vždy zastavia. Tak sme tak aj urobili. Matara bus chodí každých 10 minút, takže pohodka. Do Matary sa vezieme znova polorozpadnutým busom, ale muzička hrá a je veselo. Video tu: www.youtube.com/watch?v=3FsXwWy_j0c&feature=youtu.be

Cesta trvala asi tak 40 minút a na autobusovom nádraží je už spoj do Tangalle. Do Tangalle prichádzame ešte pred obedom a mne sa chce hrozne cikať už nejakú dobu, takže prvé, čo riešim na stanici, je záchod. Nachádzam nejakú reštauráciu, pýtam sa tetušky, či môžem použiť WC a tá s milým úsmevov ukazuje smer. Celkom to tu vyvoniava, tak rovno ostávame a dáme si obed. Ponúkajú nám 4 druhy kari s ryžou a kyselú rybu. Berieme, čo dávajú. Klasika, mega porcie a všetko výborne ochutené, ale najlepší je chlebovník v kari omáčke. To je ale dobrotka. 

Za celý obed pre dvoch platíme 700 rupií (4,20 €) a s plnými bruchami ideme vyčíhať tuk-tuk, aby nás zaviezol na ubytovanie, ktoré je od centra 5 km. 

Vybrali sme si guesthouse Peacock Family Stay, ďalej od centra a kúsok od pláže. Cestička sa pomaly mení na off-roadovú a to je dobré znamenie. Prechádzame cez most ponad lagúnu obklopenú mangrovníkmi.

Na dvore nás čaká mladá slečna, anglicky moc nevie, ale na papieriku má napísané moje meno, takže všetko je v poriadku. Ukazuje nám náš domček, ktorého vonkajšie steny sú pokryté mušľami. Vau, budeme bývať v mušličkovom dome. 

Celé okolie guesthousu je krásne vyzdobené a je tam úžasný kľud. O chvíľku nám donesie chladenú limonádu a pýtame sa jej na cestu na pláž. Trošku sme sa nepochopili, tak chvíľku blúdime, ale nakoniec sme ju našli. 5 minút peši od ubytovania a pred nami rajská pláž Marakollija. Nikto, ale vôbec nikto tu nie je a kam až dovidíme, iba pláž na ľavej aj na pravej strane a popri pláži palmy. Tak tomuto sa hovorí PLÁŽ.

 

Chvíľu sa kocháme a zjaví sa pri nás chalanisko. Je veľmi zhovorčivý. Nechám chlapcov debatovať a ja si idem skočiť do vody. Ten sa čuduje, že idem do vody a ja mu vravím, že to je ok, ja sa vĺn nebojím. Avšak, more je tu dosť búrlivé, tak si dávam bacha, aby ma vlny neobúchali o pláž. Keď vyjdem z vody, Jurko mi vraví, že tento chalan je vlastne náš domáci a volá sa Saman. Saman je veľlmi veselý a príjemný. Rozpráva nám príhody, učí nás slovíčka, píše naše mená po sinhálsky do piesku a baví nás. 

Celý deň chodí po pláži Marakollija a predáva ním vyrobené náramky a náhrdelníky z mušiel. Veľmi pekné kúsky a naozaj zaujímavé mušle. 1 náhrdelník predáva za 1000 rupií (6 €) a vraví, že sa mu pošťastí predať tak 3-4 denne. Určite by predal oveľa viac, keby na pláži bolo viac ľudí, ale keďže Marakollija je známa tým, že sú tu nebezpečné vlny a spodné prúdy, tak sem chodí veľmi málo ľudí. No nám to vôbec nevadí, aspoň budeme mať konečne kľud. Nachádzame si miestečko v chládku pod palmami a užívame si samotu. 

 

Idem sa trošku poprechádzať smerom k Tangalle a pozrieť, čo je ďalej. Asi 400 metrov od nášho miestečka objavujem prvý guesthouse Mangrove Beach Cabanas a barík. Sem by sme mohli ísť na pivko. Pokračujem ďalej, je tu ešte pár guesthousov, až prichádzam k lagúne s mangrovníkmi. Je zaujímavé ako oddeľuje pláž lagúnu od mora iba pár metrami. 

 

Idem späť za Jurkom, aby som mu oznámila, čo som videla a že len kúsok od nás je barík. Ideme hneď tam, je tu aj volejbalová sieť a hostia guesthousu akurát hrajú volejbal. Usadáme sa do pohodlných kresiel, všade okolo nás sú nízke palmy a pod nimi oddychujúci hostia. Veľmi príjemná atmosféra.

Keď začína zapadať slnko, zberáme sa aj my na večeru. Dohodli sme sa s domácou na 7:30, tak sa tešíme, čo nám ukuchtia.

Na izbe nás už čakajú naši zvierací spolubývajúci a lozia po zárubniach, pod strechou a v kúpeľni. Aha, odteraz si musím dávať pozor, keď pôjdem na záchod, aby v záchodovej mise nebola žabka. Zaujímavá stavba ten náš domček. Základy, 4 steny a iba plechová strecha. Žiadny strop, takže zvieratá si chodia hore dole. Na záhrade nás už čaká Saman. Na večeru máme znova kari. Ale nevadí, určite bude iné ako tie predošlé, pretože každý pripravuje kari rôznymi spôsobmi. Saman sa s nami pustí do reči a debatujeme aj o našej krajine aj o Srí Lanke a dôjde reč aj na korytnačky. Kúsok od nás je pláž Rekawa, známa výskytom morských korytnačiek, ktoré tam chodia klásť vajíčka. Existuje spoločnosť, ktorá za poplatok zoberie záujemcov na miesta, kde určite stretnú korytnačku. Saman nám ponúka, aby sme s ním šli večer na prechádzku smerom k Rekawa pláži a možno budeme mať šťastie a korytnačku nájdeme. Super nápad, veď aj tak nemáme žiadny plán. Celú prechádzku debatujeme. Saman je zaujímavý človek a je veľmi zvedavý a ukecaný, čo je super. Vysvetľuje nám ako napríklad funguje jeho obchod s náhrdelníkmi, že môže predávať iba na Marakolliji, pretože ostatné pláže bližšie k mestu majú pod palcom iní. Takže malá mušľová mafia v Tangalle. Rozpráva nám ako začali prenajímať izby a ako sa mu darí, takže môžu postupne stavať ďalšie domčeky pre hostí. Strašne túži navštíviť Európu, tak sa bavíme na tom, ako my Európania vyhľadávame krajiny, ktoré ešte nie sú také pokazené kapitalizmom a ako zas on túži práve po tom kapitalizme. Kráčame asi 45 minút a zatiaľ žiadne stopy po korytnačke, ale je to príjemná prechádzka. V diaľke vidíme svetlá z bateriek a Saman nám vysvetľuje, že baterkami si pracovníci spoločnosti, ktorá organizuje výlety za korytnačkami, signalizujú, že našli stopy. Zrazu zastavujeme a Saman nám vraví, že on už ďalej s nami nemôže ísť. Toto je vraj nejaká hranica, za ktorú s turistami nemôže ísť. Ak by ho náhodou videl niekto z tejto spoločnosti, tak by mohol mať problémy, že ukazuje turistom miesta hniezdiacich korytnačiek zadarmo. Vraví, že ak chceme, môžeme íst ešte tak ďalších 30 minút a určite nejakú uvidíme. Korytnačky nie sú až také dôležité, tak ideme so Samanom naspäť. Na križovatke k ubytovaniu pokračujeme ale ďalej, možno tam niečo nájdeme. Stretávame párik, ktorý tiež číha na korytnačky. Pokecáme s nimi trošku, ale už je čas ísť spať, veď možno zajtra nejakú korytnačku uvidíme.

 

6. deň Prechádzka po pláži do Tangalle; mesto Tangalle

 

No čo si dávame na raňajky? Kokosové palacinky. Tu ich ale robia trošičku inak, kokosová zmes je trošku tmavšia, ale sú výborné. Saman trávi celé raňajky s nami a dohadujeme sa, že večer pôjdeme znova na korytnačky. Dnes máme v pláne ísť do Tangalle po pláži. Má to byť približne 5 km, takže predpokladáme, že za hodinku sme tam. No to určite tým našim tempom. Kúsok od miesta, kde sme včera večer stretli číhajúci párik, vidíme stopy po korytnačke vedúce od mora smerom k palmám. Idem sa hneď pozrieť, či tam niečo neuvidím, ale nič tu nie je. Pri prvom guesthouse ich stretávame a vraj odtiaľ odchádzali okolo 22:30 a nevideli ju, takže musela prísť neskôr. Tešíme sa, že možno aj dnes dôjde. Pomaličky sa motkáme, obzeráme guesthousy, plážové bary a reštaurácie na plážach Marakollija a Medaketija. Objavujeme parádnu malú reštauráciu menom Sha-Sha. Tu sa určite zastavíme na ceste späť. Hneď za Sha-Sha je lagúna. Dajú sa požičať aj loďky a pozorovať pri plavbe zvieratá.

Výhodou tejto prechádzky je, že sa môžeme kedykoľvek schladiť. Prichádzame k hustejšie zastavanej časti, takže za chvíľku už bude asi mesto. Z pláže vychádzame na úzku cestičku, ktorá slúži aj ako chodník aj ako cesta pre jedno vozidlo. Plno penziónov, barov, reštaurácií. V jednom zapadnutom bare pri pláži sa osviežime džúsom, veď nás čaká ešte dlhá motkanica po meste. Cestička nás zavedie až k prístavu. Sú tu akurát rybári a zašívajú siete. 

 

Prechádzame aj okolo vojenskej základne. Na Srí Lanke je veľa všadeprítomných vojakov a policajtov kvôli občianskej vojne, ktorá skončila iba nedávno v r.2009. V meste je klasický ruch, aj tak si potrebujeme iba vybrať peniaze. 

Popozeráme trošku trhy a ideme sa pozrieť kedy nám pôjde autobus do Udawalawe, ale v informačnom stánku nikto nie je. Asi obed. Nevadí, veď niečo už len pôjde. Kupujeme si ešte naše obľúbené plnené šátočky a tekvicový sladký koláč a poďme rýchlo preč z tohto horúceho pekla. Na pláži si robíme piknik a na chvíľku si aj zdriemneme. Poďme my do toho parádneho baríku, tam sa schladíme jedným pivkom. V Sha Sha už sedí pripitučký anglán aj so ženou a vyzerá veľmi spokojne. Aj my sme ostali spokojní. Pivko, parádna reštika na pláži, pred nami krásna pláž, za nami mangrovníková lagúna. Stačí. 

Zakecali sme sa s čašníkmi, ktorí sú traja a majú tu dokopy 5 stolov. Jurka mi zatiahli zrazu dozadu, aby si s ním trošku pobafkali. Tak už sú vysmiati všetci. Tiež nám rozprávajú aké to je podnikať na Srí Lanke, ako je to s „policajnými výpalníkmi“, ktorí vyberajú od prevádzkovateľov plážových podnikov výpalné a ako sa to tu toleruje. Sú strašne veselí a vďační. Ponúkam im čili oriešky, čo som kúpila v obchode a oni sa neskutočne radujú, že im niečo dávam. Jeden z nich nás požiada, či si môže dať z nášho piva, tak im chceme hneď kúpiť, ale oni nechcú, vraj si chcú dať iba od nás. Úžasní ľudia. Veľmi príjemný nečakaný podvečer s chalanmi z Sha Sha reštaurácie zakončujeme domácim arakom. Sme hladní, tak sa ponáhľame na večeru. Objednávame si jedno zeleninové kari, pretože včera bolo kuracie a pečenú rybu, keď sme už pri tom mori.

Zaujímavosťou je, že ľudia na Srí Lanke tiež jedia zemiaky ako prílohu, pretože väčšina Ázie používa zemiaky minimálne. Saman nám tiež rozpráva, že videl tie stopy korytnačky, ale vraj vajcia nenakládla, pretože zo skúseností pozná hniezdo, v ktorom sú a v ktorom nie. Hovorí, že je pravdepodobné, že tá istá už nepríde na ono miesto, keďže nič nenakládla. Sme smutní, že ju neuvidíme. Navrhuje, aby sme šli k Rekawe ako včera, ale my sme takí unavení z celodenného chodenia, že sa nám nikam nechce. Nezbláznime sa, keď korytnačku neuvidíme. Saman nám ukazuje tradičnú stolovú hru Karrom. Žltým žetónom si každý triafa svoje farebné žetóny. Je to presne ten istý systém hry ako biliárd. Saman vyhráva, ale mal na mále.

 

7.deň Marakollija

 

Včera sme sa dohodli so Samanom, že si dáme konečne iné raňajky, nech ochutnáme toho čo najviac. Objednali sme si teda tradičné Hoppers. No a priniesli nám mega raňajky. Hoppers sú placky v tvare misky vyrábané z ryžovej múky a do nej si dáte rôzne omáčky alebo vajíčko a zabalíte ako šátoček. My sme k tomu dostali ešte tenké nudle, úžasný kokosový sambol, čili omáčku a dhal. 

Zjedli sme to všetko, ale nemohli sme sa potom ani pohnúť. Dnes je aj tak lenivý deň. Na pláne je iba vylihovanie, kúpanie a čítanie, žiadna namáhavá aktivita. Na pláži, kúsok od miesta, kde sme včera videli stopy korytnačky, sme našli nové. Do prdele, takže ona tu bola a my sme mysleli, že už nepríde. Júj, škoda. Musíme to povedať Samanovi. Užívame si celý deň na pláži, pretože od zajtra budeme už iba vo vnútrozemí.

Večer sa dohadujeme na rannom odvoze na stanicu. Samanov brat jazdí tuk-tukom, zoberie nás za 300 rupií (1,80 €). Ideme sa ešte raz poprechádzať na pláž, či neuvidíme nejakú korytnačku, ale nemáme šťastie.

 

8.deň Tangalle – Embilipitiya - Udawalawa; Safari v Udawalawe National Park

 

Dnes sa presúvame do vnútrozemia a poobede ideme na safari v Udawalawe National Park. Ráno sa lúčime so Samanom a jeho sestrou. Bolo nám tu naozaj výborne. Toto ubytovanie naozaj odporúčam ľuďom, ktorí majú radi kľud a romantiku a hlavne Saman je úžasný človiečik a k tomu ešte aj Pán domáci. Postaral sa o nás ukážkovo. 

Samanov brat nás vyložil na stanici a poradil, aby sme šli najskôr autobusom do Embilipitye, čo je dôležitá križovatka medzi juhom a ostatnými mestami. Autobus do Embilipitye tam už čakal. Našťastie, toto je zrýchlený spoj (biely autobus) a nestojí pri každej vŕbe ako sme boli navyknutí z predošlých ciest. Okolie sa pomaličky mení, prechádzame okolo banánových plantáží a ryžových políčok. V Embilipityi sme za 1 hodinu. 

Autobus do Udawalawy je už pristavený, doslova skáčeme z autobusu do autobusu. Človek je až milo prekvapený ako tu autobusy perfektne fungujú a hlavne akí sú domáci ľudia ochotní, keď vidia belocha na stanici, tak sa ho hneď pýtajú aký autobus hľadá. Pred križovatkou Udawalawa junction naskakujú do autobusu nadháňači safari prevádzkovateľov. Hneď sa na nás vrhnú dvaja a vypytujú sa, či ideme na safari. Informujú nás koľko to asi tak stojí a že ak treba, zabezpečia nám aj ubytovanie. My im s milým úsmevom ďakujeme a vravíme, že máme všetko zabezpečené. Skúšajú ďalej, ale znova im vravíme, že nie. Smutní vystupujú na zastávke hneď za križovatkou, pretože v tomto buse šťastie nemali. Na zastávke sú odstavené aj džípy. Pravdepodobne čakajúce na záujemcov o safari. Domáci, u ktorého budeme bývať a ktorý má vlastné džípy mi napísal, aby sme vystúpili pri policajnej stanici. 

Hneď na zastávke sa na nás vrhajú ďalší nadháňači s džípmi, ale keď im vravíme, že sme ubytovaní v Silent Bungalow, tak nám s rešpektom odkývajú, že je všetko ok. Odchytávame staršieho tuk-tuk vodiča, ukazujem mu mapku, dohadujeme cenu a vezieme sa. No po chvíli sa mi to nezdá, pretože náš guesthouse mal byť niekde za vojenskou základňou a tú sme už prešli. Ale vravím si, že však hádam vie, kam ide. Zrazu zastavuje pri nejakom luxusnejšom hoteli a vraví, že sme tu. Nie, nie. Znova mu ukazujem mapu, on sa pýta zamestnanca hotela a ten mu vysvetľuje, kde to asi je. My mu po ceste pomáhame podľa mapky, pretože vôbec netuší, kde sa nachádza. Ale našli sme to v pohode. 

Domáci Sudath nás víta a vraví, že išiel pre nás k zastávke, pretože mu volal nejaký kámoš, že ideme k nemu. Aká spojka. Domáci je veselý, vysmiaty a na srílanské pomery trošku viac nabudený pán v strednom veku. Ubytujeme sa a dohadujeme sa s ním, že o 13:30 vyrážame na safari. Doniesol nám na uvítanie čaj a sladkú placku. 

Chvíľku debatujeme. Vraví, že má niekoľko džípov a zamestnáva šoférov. Jeho firma sa volá Sudath Safari a popri tom sa ešte stará o toto nové ubytovanie, ktoré nemá ešte dostavané. No, má čo robiť chlapík. 

Máme ešte 2,5 hodinky čas, takže sa ideme poprechádzať po meste a kúpiť si obed. Vyberáme sa zadnou uličkou a natrafíme na kriketový zápas na ihrisku. Je tu kopec ľudí, ktorých pozornosť na chvíľu odpútavame my ako jediní cudzinci. Mladí nás zdravia a s úsmevom na tvári niečo vykrikujú. Kriket nás až tak nezaujíma, tak ideme ďalej. V týchto uličkách sa pravdepodobne veľa turistov nemotá, pretože každý okoloidúci na nás pozerá so záujmom alebo nás s úsmevom pozdraví Helouuuu. Aj maminy kážu deťom, aby nás pozdravili.

 

V mestečku kupujeme zeleninové šátočky, banány a vodu a ideme späť, aby sme si trošku oddýchli pred safari. Vedľa nás sa nasťahoval ukecaný starší americký párik a tetula má riadne prefajčený kašeľ. Sedíme na verande a za nami sa na záhrade zjaví varan. A tento je veru riadny. Už sa tešíme na dnešnú divočinu. 

 

V dohodnutom čase sme nachystaní, ale domáci vraví, že on s nami nejde, lebo má poslaneckú poradu v miestnom výbore. Aha, tak už vieme, prečo tie rešpektujúce pohľady nadháňačov pri spomienke mena a prečo to netradičné nabudenie. Chlapík má veľa aktivít. Naskakujeme do veľkého džípu a čakáme, kedy sa k nám pridajú ostatní, ale vodič vraví, že ideme iba my a on. No aký luxus. Prechádzame celým mestečkom a smerujeme k veľkej vodnej nádrži Uda Walawe Reservoir, kde sa na začiatku nádrže kúpu domáci. Majú tam malú pláž a užívajú si popoludňajšie voľno.

 

Popri ceste zrazu zbadáme vo vode opusteného slona. Asi zablúdil z parku. Pred vstupom do parku zastavujeme v hlavnej kancelárii národného parku, aby sme zaplatili vstupné. Dve osoby/5800 rupií (35 €) + ešte 4000 rupií (25 €) zaplatíme za 4-hodinové safari Sudathovi. A môžeme vyraziť. 

Vodič nám vraví, aby sme mu zakaždým zabúchali, keď budeme chcieť zastaviť. Hneď na začiatku parku vidíme 2 slonov, ale vyzerajú trošku biedne, srsť majú celú ošúchanú. Zastavujeme každú chvíľku a vodič nám ukazuje rôzne druhy vtákov, varany, jašterov, hlodavce. Pri malom jazierku ostávame dlhšie a pozorujeme byvolov. Chodíme úzkymi cestičkami a pozorujeme okolitú prírodu a všade prítomné pávy. Vždy zastavíme, keď vodič niečo zbadá. 

Má orlí zrak a hlavne skúsenosti, keďže tu jazdí už 7 rokov a vie približne, kde sa aké zvieratá nachádzajú v ktorú hodinu. Pri roztomilom jazierku vidíme aj vodné korytnačky a rodinku makakov ako zoskakujú hromadne zo stromu a presúvajú sa k vode. 

Prichádzame k väčšiemu jazeru. My sa s Jurkom pozeráme na vtákov a vodič nám niečo ukazuje. Vraj krokodíl. My sme ale úplne slepí a nič nevidíme, až nám musí foťákom priblížiť miesto, kde je krokodíl a vtedy ho konečne zbadáme. Ten má fakt orlí zrak. Neskutočné. Pozorujeme krokodíla ako pláva a vychádza na breh a za chvíľku za ním ďalší. Sme z krokodílov vzrušení, aj keď sú tak ďaleko, že nám nemôžu nič urobiť.

Pokračujeme ďalej a dostávame sa ku krásnemu veľkému jazeru. Slnko je už nízko a táto podvečerná atmosféra v parku je krásna. 

Zbadáme rodinku slonov a celí natešení vykrikujeme na vodiča, aby zastavil. Sú na druhom brehu jazeru, ale ten pohľad je skvelý. Kocháme sa slonmi. Pokračujeme ďalej a zrazu sa ocitáme na tom brehu, kde je rodinka slonov. Približujeme sa k nim, sú od nás na 5 metrov a vôbec sa neboja. Je to parádne vidieť celú rodinu tak blízko. Tešíme sa ako malé deti. 

 

Vo vode sa zrazu objaví riadne dlhý krokodíl a pri ňom ďalší a krúžia okolo seba. 

Toľko divočiny okolo nás. Pri ceste od jazera zrazu veľký sloní samec. Ten je ale riadny. 

Asi po 2,5 hodinách si robíme pauzu na oddychovom mieste s krásnym výhľadom. Je tu tak 10 ďalších džípov. Vykecávame s vodičom a ponúkam mu zeleninový šátoček a on prekvapene na mňa pozerá, že mu niečo ponúkam. Chce sa mi cikať, tak sa idem schovať do kríkov. Zrazu zbadám byvola vo vzdialenosti asi 50 metrov, tak kričím na Jurka, aby sme šli bližšie. Byvol nás však zacíti a s vražedným pohľadom nám dáva najavo, aby sme sa nepribližovali. Tak sa rýchlo praceme preč. Občerstvení ideme ďalej a stále objavujeme nové miesta. Vodič je viac a viac zhovorčivý a rozpráva nám o zvieratách žijúcich v parku a rôzne zážitky zo safari výletov. Slniečko pomaly zapadá a nad parkom sa objavuje dúha. Krásne. V parku stretávame aj jelene, lane a srnky. Safari už pomaly končí a ešte naposledy zastavujeme pri jazere s kravami, byvolmi a pelikánmi.

Výborný výlet, ktorý každému odporúčam. V parku bolo málo džípov, videli sme veľa zvierat, taktiež je tu krásna, nám neznáma flóra a dozvedeli sme sa zaujímavé informácie. Po príchode do penziónu dávame vodičovi tringelt, pretože sme boli veľmi spokojní. Sudath je tiež veselý, že sme videli veľa zvierat a z našich úsmevov číta spokojnosť. Večeru nám prináša priamo na našu verandu. Veľká misa ryže a k nej 6 misiek so zeleninou a kuracím mäsom. Zasa sa napráskame pred spaním. 

Ešteže nám pomáha mačička, ktorej ale ryža nechutí, iba to super pikantné mäsko. So Sudathom sa dohadujeme, či nám môže raňajky nachystať na 7:30, pretože chceme vyraziť čo najskôr.

 

9.deň Udawalawa – Wellawaya – Ella; Ella

 

Po výdatných raňajkách nastupujeme so Sudathom do džípu a vezie nás k autobusovej zastávke na priamy autobus do Wellawaye. Na zástavke stojí jeden pán a vraví, že autobus príde okolo 9-ej, takže máme ešte pol hodinu čas. Nevedeli sme presne ako sa dostaneme do Elly, ale sú viaceré možnosti. Buď ako ideme my, ale nikde sme sa nedočítali ako často chodí tento autobus alebo sa odviezť do mesta Thanamalvilla, ktoré je križovatkou a odtiaľ smer Ella. Sudath nám však poradil, že najlepšie ísť priamo do Wellawaye, čo je dôležitý dopravný uzol. Autobus č.25/1 prichádza o 8:50. Predavač lístkov nám rovno ukladá batožiny do kufra autobusu. To sa nám ešte nestalo. Super, aspoň nebudú zavadzať. Je celkom plný, musíme stáť, ale iba prvých 10 minút a potom sa nám uvoľňujú luxusné miestečka vzadu, takže máme znova perfektný výhľad na dianie. Toto je tiež zrýchlený spoj a cesta ubieha rýchlo. V mestečku Thanamalvilla máme cik pauzu. Počas pauzy k nám do autobusu nastupuje slepý človek, ktorý spieva. Mňa zaujíma, koľkí ľudia mu prispejú. Paráda, som veľmi potešená, že aj keď sú títo ľudia chudobnejší, minimálne polovica autobusu mu prispieva aspoň pár rupiami. 

Vo Wellawaye sme za 1,5 hodiny. Už len 1 autobus do Elly a autobusovú éru po Srí Lanke máme ukončenú. Prípoj tu už je, ešte stíhame kúpiť nejaké občerstvenie a ideme. 

Cesta sa mení, stúpame čoraz vyššie. Hory a kopce nás vítajú. Cesta začína byť kľukatá a častejšie vídame turistov. Prechádzame okolo Rawana Falls, ktoré sú od Elly vzdialené pár kilometrov. Všade zeleno a sviežo, klíma je príjemnejšia. A výhľady z autobusu sú úžasné. 

V Elle je jediná zastávka a naše ubytovanie Ella Guest Inn má byť iba 500 m od zastávky, preto tuk-tuk ani neriešime. Mestečko je plné turistov, kaviarní, reštaurácii a obchodíkov a leží v krásnom prostredí. Má svoje čaro. 

V guesthouse sa usilovne upratuje a domáci mladý chalan Malith nás víta s úsmevom. Ospravedlňuje sa, že izba ešte nie je pripravená a navrhuje nám, či sa nechceme ísť poprechádzať a vrátiť sa o pol hodiny. Jasné, veď my sme prišli skôr ako sme mali. 

Jurko zisťuje, že mu chýbajú slnečné okuliare, ktoré mal celú cestu na hlave. V ruksaku nie sú, tak sa ideme pozrieť po ceste, ktorou sme sem šli, či nebudú niekde na zemi. Žiaľ, nie sú nikde. Pravdepodobne mu vypadli v autobuse, keď sme vychádzali z autobusu. No škoda, mal ich rád. 

Motáme sa chvíľku po uličkách a nachádzame veľký obchod so suvenírmi a oblečením. Super, tu môžeme pokúpiť rodine nejaké veci. Zbadám krásny obchodík s oblečením menom Maya a neviem sa vynadívať na to odlišné a kvalitné oblečenie. Samozrejme za vyššie ceny, ale stále pre nás dostupné. Tu si určite niečo kúpime. 

V Elle je trošku chladnejšie a obloha sa začína zaťahovať. Špekulujeme akú prechádzku alebo turistiku dnes absolvujeme, keďže máme pred sebou ešte 4 hodiny svetla. Malith nám odporúčil turistickú mapu s okolitými trekmi, ktorú dostať kúpiť v miestnych kaviarňach alebo v suvenír obchode. 

Neviem, či je to iným tlakom alebo prievanom z autobusov, ale začína ma dosť bolieť hlava, takže riešime skôr nejakú nenáročnú prechádzku. Ešteže máme na izbe kanvicu a môžem si uvariť super silného turka. Ideme si spraviť približne 2 hodinovú prechádzku k mostu Demodara Nine Arch Bridge. 

Prechádzame najskôr rušnejšími uličkami Elly, až sa dostávame k menej obývaným miestam, kde začínajú čajové políčka. 

 

Pri chráme nás oslovuje malý chlapec a pýta sa, či ideme k mostu a odoprúča nám zabočiť doľava. Podľa mapky by sme mali pokračovať, ale keď vraví, aby sme šli tadiaľ, tak ideme. 

Po chvíli sa otočíme a za nami ide párik a malý chlapec ako ich „sprievodca“. Obiehajú nás, tak sa vydávame za nimi, nech sa nestratíme. Po ceste stretávame pani zberajúcu čaj a muža, ktorý nesie na chrbte veľkú kopu konárov. Spokojne si vykračujeme touto divočinou a zrazu za nami kričí mladý chlapec, aby sme ho počkali. Vraj majú tu dole malú rodinnú kaviareň s výhľadom na most a ak chceme, môžeme u nich počkať na vlak, ktorý pôjde o 20 minút. Pýta sa odkiaľ sme. Hneď nám z fleku hovorí koľko obyvateľov má Slovensko aj Česko a pozná pár slovíčok. No nechoďte do takej kaviarničky, keď vás takto milo odchytili. Chalanisko beží popredu a vykrikuje niečo na celý dom. Jediné, čo rozumieme je Slovakia. Prichádzame k domu a na provizórnej terase s krásnym výhľadom na most a zelené okolie sedia ďalšie 3 čakajúce páriky. Aj tých dvoch, čo nás obiehali. 

Celá rodina nás úprimne víta, podávame si ruky s otcom a jeho synmi. Prinášajú nám stoličky, pretože ostatné sedenie je obsadené. Objednávame si srílanský sladučký čaj. Najmenší z detí pobehuje od hostí ku hosťom a oznamuje, že za 10 minút príde vlak. „Prepare cameras, prepare cameras.“ Celé je to zábavné ako sa veľmi snažia, ale na druhej strane roztomilé. Dávame si čajík, keksíky a banán. Ponúkam párik vedľa nás, ktorý sa tiež strašne zabáva na tejto komickej situácií. Chalan nám hovorí, že si nás pamätá z Mirissy a vraví, že majú celý výlet šťastie, pretože stretávajú tých istých ľudí na rôznych miestach. Aj nám sa také udialo, práve v Mirisse. Stretali sme stále jedného chalana a vždy úplne inde. 

Už je počuť vlak, pripravujeme teda foťáky ako nám malý nariadil a čakáme na ten čarovný moment, kedy sa vláčik zjaví na tomto krásnom moste. Pekný pohľad veru. 

Spravím pár záberov a môžeme sa pobrať ďalej, keďže highlight na terase kaviarne Asanka Café sme zažili. Pýtam si účet, ale jeden so synov mi vraví, že mám dať dobrovoľný príspevok za občerstvenie. Jáj, to mi je novinka. Prudkým kopcom dole sa dostávame na most a začína nám trochu popŕchať. 

A už viac. 

Rýchlo sa schovávame do tunela a pokračujeme po koľajniciach, ktoré nás zavedú do Elly. Začína už poriadne pršať a my sme si samozrejme nezobrali bundy. Amatéri. Na koľajach stretávame aj pastiera s kravami, aj celé rodinky. Je úplne bežné, že ľudia používajú koľajnice ako cestu, aj keď zakázané. 

Keď prichádzame k vlakovej stanici v Elle, sme premočení do nitky a na členkoch máme pijavice. Potvory jedny, vyliezli hneď ako začalo pršať. Chvíľku sa motáme po stanici a riešime, či pokračovať alebo počkať. Dážď ale vôbec neustupuje a ja zisťujem podľa hotela, že sme vlastne úplne kúsok od nášho domu a zo stanice vedie skratka. Super a za minútku sme doma. 

Škoda toho dažďa, mohla to byť naozaj výborná prechádzka. Ale zážitky máme pekné a zábavné a to je hlavné. 

Asi 20 minút si suším topánky fénom, aby som ich na zajtrajšiu turistiku mala aspoň ako tak presušené. Ešteže je tu ten fén. 

Po zotmení prestáva pršať, ideme sa niekde napapať. Hneď na rohu našej uličky sme natrafili na malú reštauráciu Nilmini restaurant. Staršia tetuška nás pozýva dovnútra. Má na výber iba pár jedál, tak si objednávame zeleninové kari a zázvorový čaj. Je tu iba sama. Tešíme sa, pretože predpokladáme, že jedlo bude ako od babičky. Nesie nám kopec misiek a veľkú misu ryže. Aj keď je jedlo už trošku vlažné, chutí výborne. Máme ešte chuť na dezert, tak si objednávame Curd with honey - jogurt z byvolieho mlieka a na tom med alebo skôr kitul. Kitul je palmový sirup a na Srí Lanke ho často omylom nazývajú med. Je to výborné. Sýte a osviežujúce. 

Po večeri sa ešte prechádzame po mestečku a po obchodoch. Sme celkom unavení a zajtra nás čaká výstup na Ella Rock. Dúfame, že ráno bude dobré počasie. Z izby počujem strašne silné kašlanie a vravím Jurkovi, či to nie sú náhodou tí dvaja Amíci z Udawalawe. A veru aj. Svet je malý.

 

10.deň Ella Rock; Uva Halpewatte Tea Factory

 

Malith už ráno pobehuje po záhrade a pripravuje raňajky. Žiaľ, obloha dnes ráno nevyzerá vábivo. Informujem sa u Malitha na čajovú továreň Uva Halpewatte Tea Factory, či náhodou nevie aké sú tam otváracie hodiny a či je dnes výrobný deň, keďže je pondelok a väčšina čajových fabrík v pondelok nevyrába. Vraj je najlepšie ísť doobeda, aby sme videli čo najviac spracovania. 

Malith nám na raňajky pripravil volské oko, džem, maslo a teplé placky z ryžovej a kokosovej múky a na pitie kávu a čerstvý papaya džus s mangom. Hm, tak to môže byť. Tie placky sú perfektné. Nezjedli sme všetky, ale zobrali sme si ich na turistiku. Tentokrát si dávame do batohu aj bundy, keby nás zastihol znova dážď. 

Trasa na Ella Rock začína na stanici a vedie po koľajniciach. Hneď za stanicou už pracujú zberačky čaju a keď nás vidia, bežia bližšie k nám, aby sme ich vyfotili. Aj keď sú to pravdepodobne tamilské ženy, zdravím ich v sinhálčine Ájubovan, pretože tamilské ahoj nepoznám. Zapózujú mi do foťáka a naťahujú ku mne dlaň. Dávam im aspoň pár rupií, keďže viem, že zberanie čaju je naozaj drina a ony nedostávajú za túto drinu veľa peňazí. 

Po ceste stretávame turistu, ktorý nás upozorňuje, že ak ideme na Ella Rock, aby sme sa nedali nachytať domácimi ľuďmi, ktorí čakajú na turistov a za nehoráznu sumu nám budú chcieť robiť sprievodcov. Nevýhodou je, že trasa na Ella Rock nie je vraj dobre označená a človek sa môže ľahko stratiť v spleti cestičiek medzi čajovými políčkami. No veď uvidíme. Po ceste máme krásne výhľady, vidíme aj vodopád. 

Prechádzame po tmavom železničnom moste a za ním by sme podľa popisu, ktorý máme v sprievodcovi, mali zísť z koľají a odbočiť doľava. Sú tu aj domáci a ukazujú nám smer. Potom prechádzame po malom moste ponad vodopády Kithal Ella Falls, ktoré sme videli z koľají. Tu nás zastavuje skupinka Francúzov, pretože cesta sa rozdeľuje a oni nevedia ktorým smerom. Žiadne značenie a pred nami 2 cestičky. Vravíme im, že podľa popisu v knižke by sme mali ísť rovno. Oni vravia, že podľa ich popisu doprava. Číhajúci „sprievodca“ je ticho a usmieva sa. My ideme rovno a zaželáme im veľa šťastia. Cestička stúpa a tiež sme si nie celkom istí, či je správna. 

Približne po 10 minútach stúpania sa dostávame k veľkému balvanu, ktorý je spomenutý aj v popise cesty a na ňom je modrý vyblednutý nápis Ella Rock a šípka doprava. No super, takže ideme správne. 

Už sme celkom vysoko a nad dolinou sa zjavuje dúha. Chvíľku sa kocháme a dokonca prichádza aj vlak. No aká gýčovečka. Farebná dúha a pod ňou idúci modrý vlak. 

 

Pokračujeme teda cestičkou doprava a pred čajovými políčkami stretávame francúzsku skupinku aj so sprievodcom. Neviem odkiaľ prišli, ale pravdepodobne všetky cesty vedú hore a nie je možné sa tu stratiť. My pokračujeme cez čajové políčka a akási žena na nás kričí, že tadiaľ nevedie cesta, ale my ju ignorujeme. V tejto situácií, keď sa tu motá kopec „sprievodcov“ sa spoliehame na Jurkove navigačné schopnosti.

Pod domami máme odbočiť doľava, tak aj tak spravíme a na jednom strome je dokonca modrá značka. Za chvíľku sa pred nami zjavuje malý stánok, v ktorom slečna predáva kokosy, vodu a keksíky. Aj tento stánok nás utvrdzuje v tom, že ideme správne. Dáme si kokos a pokračujeme. Od tohto úseku má byť cesta už jednoduchá, iba jedna cesta smerom hore. Prostredie sa mení z čajových porastov na les a nám sa otvárajú krásne výhľady na Ellu. Stúpanie začína byť strmejšie a porast okolo nás hustejší. Stretávame skupinky ľudí smerujúcich dole a väčšina z nich má domáceho sprievodcu. 

Na vrchole je iba pár ľudí a starší pán, ktorý predáva občerstvenie a varí na ohni čaj. Tomu sa hovorí zaslúžená práca. Každý deň si vyšliape tento kopec, aby si zarobil nejaké peniažky. 

Výhľady z Ella Rock sú krásne napriek zamračenej oblohe a hmle ťiahnúcej sa celým údolím. A práve oná hmla dodáva tomuto zážitku atmosféru. 

Po ceste naspäť nás predbieha sprievodca so svojím zákazníkom, tak sme zvedaví akou cestou pôjdu oni. Pri stánku s kokosmi by sme pokračovali rovno ako keď sme šli sem, ale oni zabáčajú doprava. Začína trochu popŕchať, tak sa ponáhľame za nimi. Prechádzame cez čajové políčko a po pravej strane máme pod sebou Ellu. 

Zrazu sa dostávame k veľkému balvanu, ale tentokrát k jeho ľavej strane. My sme šli hore doprava. Takže naozaj všetky cesty vedú k Ella Rock. Našťastie dážď nie je silný a my ideme rezkým tempom naspäť do Elly. Pred stanicou odbočujeme doprava a natrafíme na malú rozkošnú reštauráciu Matey Hut.

Pracuje tu mladý pár. Objednávame si zatiaľ kuraciu a zeleninovú polievku a podľa nej uvidíme, či aj niečo viac. Čakajúc na polievky si čítam v knihe hostí skvelé recenzie na jedlá. Hm, takže asi varia dobre. Čítajúc jedálny lístok sa miestami zabávame na anglických schomoleninách. 

Polievky sú výborné, tak akurát pikantné. Objednávame si ešte Rotti a Dhal. Dhal je úžasný a čerstvo urobené placky sú chrumkavé na vrchu a úplne jemnučké vo vnútri. Placky nám pani nosí po dvoch a pri štvrtej placke jej hovoríme, že už máme dosť. O chvíľku príde jej muž a pýta sa, či nám nechutí, že nám pripravuje ešte ďalšie dve placky a že je z toho smutný, že nechceme viac. My mu vysvetľujeme, že sme naozaj najedení a že nám jedlo naozaj chutí, nech si dajú tie placky oni. Bola by to predsa škoda, jedlom neradi plytváme. 

Je ešte len čas obeda a začína sa rozjasňovať, preto riešime, kam ešte pôjdeme. Pýtame sa pani, či nevie, dokedy je otvorená čajová fabrika. Vraj do 17-ej určite, tak ideme tam. Podľa mapky máme ísť hneď za mostom, na ktorý sa pozeráme z reštaurácie doprava a celá cesta by mala trvať najviac 1,5 hodiny. 

Serpentínová cestička vedie zadnými uličkami Elly cez čajové plantáže a zeleninové polia a sem-tam nám zastaví tuk-tuk, či nechcem odviezť. 

 

Slniečko začína konečne svietiť, tak sa nám kráča veselo. Z Elly sa dostávame do dedinky Halpe a na križovatke odbočujeme doľava. Kúsok za pumpou je odbočka vpravo a tabuľka s nápisom Uva Halpewatte Tea Factory. Asi po 20 minútach stúpania sa dostávame k fabrike. Hurá. 

Sme už dosť unavení z dnešného chodenia. Vrátnik nám vysvetľuje, aby sme šli na posledné poschodie a tam sa nás niekto ujme. Prechádzame troma poschodiami, ale výroba stojí. Do prdele, predsa je to pravda, že v pondelok sa čaj nespracováva. Na poslednom poschodí je obchodík, čajovňa, terasa a výstavná miestnosť s obrázkami čajov a plagátmi. Sprievodca nás informuje, že dnes nie je výrobný deň, ale prehliadku nám spraví, ak chceme. Ďalšia prehliadka začína o 10 minút, takže máme ešte čas na rozmyslenie. Ja mu rovno vravím, že keď sme sa sem už trepali a pešo, tak prehliadku absolvujeme. Po chvíli prichádza ešte anglický párik. Obliekame si biele plášte a začíname tour de factory. Toľko informácií a toľko procesov pri spracovaní čaju, že človek ani netušil. Prehliadka trvala asi 40 minút a naozaj sme sa dozvedeli veľa. Sprievodca je fakt nadupaný. Som veľmi rada, že sme sem išli a videli, aj keď výroba nebežala. Po prehliadke ochutnávame rôzne druhy čajov a v obchodíku si kupujeme ten najchutnejší, Pekoe. Je to tu trošku predražené, 400 rupií (2,40 €) za 100 g, ale ako spomienka je to dobré. Na terase čajovne si ešte dávame čerstvo spravený čaj a kocháme sa nádhernými výhľadmi. 

Cestou dole od fabriky na nás vykrikujú dvaja malí chalani. „Pen, bubble-gum, please, please.“ Vravím im, že ani pen ani bubble-gum nemám, ale že im niečo dám. Vzrušene čakajú. Z ruksaku vyťahujem ešte neotvorené čokoládové sušienky s tým, že ich otvorím a pár im ponúknem. Chalani mi ich vytrhnú celé z ruky a strašne sa radujú. Ešte chcú, aby sme ich aj vyfotili a potom oni nás. 

Ako nás fotí jeden z nich, prichádza tuk-tuk vezúci dve malé dievčatká. Chalani sa za nimi rozbehnú a ukazujú im, že dostali čokoládové keksíky. Jedno z dievčatiek príde za Jurkom a ťahá ho za gace a vykrikuje: „ I want biscuits, I want biscuits.“ Chalanom vravím, aby jej trochu dali a oni sa iba smejú, že to sú ich keksíky. Dievčatko je dosť neodbytné a stále behá za Jurkom, aby jej niečo dal. Strašná sranda. My ale už nič nemáme. 

Tuk-tukár sa nás pýta, či nechceme odviezť. Sme fakt unavení a dohadujeme sa, že nás zavezie až do Elly za 300 rupií (1,80 €), čo je v pohode cena. S Malithom sa večer dohadujeme, že ak mu to nerobí problém, tak zajtra by sme chceli raňajkovať už okolo 6:00, pretože nám ide vlak do Haputale o 6:40.

 

11.deň Ella – Haputale - Dambatenne; Lipton´s Seat; Little Adam´s Peak v Elle

 

Po rýchlych raňajkách, zbalení na turistiku, ideme na vlakovú stanicu na prvý ranný vlak končiaci v Colombe. My ideme iba do Haputale. Na stanici je celkom dosť ľudí, väčšinou turisti s veľkými báglami, takže opúšťajú Ellu a pokračujú vo výlete po krajine. Kupujeme si lístky do 2.triedy. Vlak nie je vôbec plný, môžeme si vybrať, kam si sadneme. Trasa do Haputale je naozaj nádherná. Prechádzame okolo dediniek, čajových plantáží a každá stanica je pekne upravená, ale zároveň zachovaná v pôvodnom stave. 

Väčšina sprievodcov odporúča absolvovať trasu medzi Ellou a Haputale ako jednu z atrakcií krajiny a niet sa čo diviť. 

V Haputale sme za hodinku, už musíme iba nájsť autobus do Dambatenne. Odtiaľ pôjdeme na odporúčanú vyhliadku Lipton´s Seat. Vyhliadka je pomenovaná podľa slávneho čajového magnáta Thomasa Liptona, ktorý dal v r. 1890 postaviť čajovú továreň Dambatenne Tea Factory a na túto vyhliadku sa chodil kochať svojimi čajovými plantážami. Podľa sprievodcu by tam mal chodiť autobus často, pretože zváža zamestnancov továrne. 

V Haputale je trochu veterno, chladno a hmla. Ranné mesto je ešte kľudné, ale stánkari a majitelia obchodov pomaly rozbaľujú stánky a otvárajú svoje obchodíky. Mesto na nás pôsobí príjemne. 

Autobusová zastávka je od vlakovej asi 5 minút pešo. Pýtame sa na ulici na náš autobus. Už je tam, č. 326. Nasadáme, je nás tu dokopy 10 ľudí. 

Cesta do Dambatenne je sama o sebe atrakciou, podobne ako cesta vlakom do Haputale. Úžasné výhľady na okolitú krajinu a všade zelené čajové políčka. Po ceste vidíme pekne udržiavané usadlosti, pred ktorými je pred bránou vždy napísané kto z manažmentu spoločnosti tu býva. Napríklad Assistant Manager Bungalow. Ten to má fakt kúsok do roboty. Autobus zastavuje hneď pri továrni. 

 

Počasie nie je zrovna ideálne, trošku popŕcha a keď sa pozeráme smerom k miestu s vyhliadkou, tak je tam úplné mlieko. Jáj, nemáme my veru šťastie tu v horách. No nevadí, veď uvidíme ako bude neskôr. Kľukatá cestička vedie cez čajové políčka. V hmle a v zelenom čajovom mori vidieť iba malé farebné postavičky zberajúce čajové lístky. Je to naozaj pekné. 

Dážď je stále hustejší a k tomu ešte fúka. Znechutení šliapeme stále vyššie, ale obom sa nám vôbec nechce. Asi po 40 minútach, kedy dážď vôbec neustupuje, skôr naopak, mi Jurko vraví, že to nemá význam, pretože podľa mlieka nad nami, prídeme hore a vôbec nič neuvidíme, akurát budeme mokrí ako myši. Som sklamaná, pretože som sa veľmi tešila na túto vyhliadku, ale keď počasie nepraje, tak nič neurobím. 

Schádzame teda späť dolu a za nami zrazu trúbi autobus s nápisom Haputale-Lipton´s Seat. Tak dokonca chodí hore aj priamo autobus z Haputale. Napadá nás, že ak by sa počasie neskôr umúdrilo, tak môžeme ísť na vyhliadku aspoň týmto autobusom. Taktiež stretáme niekoľko tuk-tukov s turistami, ktorí sa nechávajú vyviesť až hore. Vravím im v duchu, veľa šťastia. 

Dole v dedinke sa vyjasňuje a nám až tak dušička poskakuje, že aspoň tu je pekne. Vymýšľame náhradný plán, keďže celý deň máme ešte pred sebou. Zároveň sa stále pozeráme smerom k vyhliadke, či to husté mlieko náhodou neustupuje. A veru aj. Ale len na pár minút. Potom znova husté mlieko. Neustále špekulujeme, či počkať a ísť neskôr alebo sa na vyhliadku úplne vykašľať a vydať sa pešo tou krásnou cestou vedúcou do Haputale. A veru, kašlime na vyhliadku a poďme. Bude to pekná 10 km prechádzka. Mohli by sme ísť ešte na prehliadku továrne, ale na čo, veď sme boli včera, aj keď sa nespracovávalo. Slniečko začína konečne hriať a nám sa kráča výborne. Minimálna premávka a po ceste akurát prekvapení domáci, že idú tadiaľto pešo nejakí cudzinci. 

Zastavuje nás starší pár a ujco sa pýta odkiaľ sme a či sme súrodenci. Celkom sa zabávam. Že by sme sa už tak podobali? Po ceste stretávame aj rodinku opíc. Ani sa nás veľmi neboja, ale nie sú ani doterné. V Haputale je už rušný deň, máme čas 1,5 hodiny k odchodu vlaku, tak sa motkáme po meste a hľadáme nejakú reštiku. 

Nachádzame zapadnutý bufet na druhom poschodí malého obchodného centra. Nemajú veľa na výber, ale za to to vyzerá fajne. Odporúča nám dnešnú špecialitu, je to nejaká zeleninová zmes s tmavou ryžou. Druhé jedlo si dávame zeleninové kari. Výborne ochutené a za skvelú cenu. 

Beháme po trhu, nachádzame obchod s alkoholom, keďže v supermarketoch a normálnych obchodoch je predaj alkoholu zakázaný a kupujeme palmový arak, nech aj doma vyskúšajú. Na trhu zbadám predavača s plnenými zelenými listami, ktoré vždy po ceste autobusom kupovali predavači lístkov vodičom. Oni ich následne žuvali a ja som stále hútala, čo to môže byť. Nevie moc anglicky, nevie nám to vysvetliť, preto si jeden plnený list kupujeme a potom sa spýtame Malitha. 

Po ceste na stanicu zbadám obchod s liečivými bylinkami a rôznymi masťami. No tak to je obchod pre mňa. Z obchodu sa mi veľmi nechce, zaujíma ma tam všeličo. Kupujem si aspoň mastičku proti bolesti hlavy a svalov. Podobné ako vietnamská mastička. 

Z nášho smeru prichádza vlak a zastavuje na stanici. Teraz konečne vidím ako vyzerá aj tzv. Observation Class vo vlaku. Za toto špeciálne miesto si priplatíte a veľa krát je dlho vopred rezervované. Je na konci vlaku s veľkým predným oknom a bočnými oknami, takže vidíte úplne všetko. To si viem predstaviť, takto cestovať. 

Náš vlak do Elly je dosť plný. Odchytávame si parádne miesto vo dverách a celú cestu vykúkame von. Ľudia v ostatných vagónoch sedia na schodoch a nohy im visia z vlaku. 

Pred Ellou máme jasné výhľady aj na Ella Rock aj na Little Adam´s Peak. 

Teraz by sa tam oplatilo ísť a nie ráno. V Elle je úplne jasno. 

Malitha sa pýtame na plnený list a on sa iba smeje. Vysvetľuje, že je to betelový list, v ktorom je betelový oriešok, tabak a pasta z haseného vápna. Má to vraj povzbudzujúce účinky a ostávajú po tom červené až fialové pery. Volá sa to Paan. Áno, áno, všimli sme si, že veľa ľudí, hlavne muži staršej generácie majú zafarbené pery a už chápem aj vodičov autobusu, že sa potrebujú v týchto horkách a v dopravnom strese trošku nabudiť. 

Malith nabáda Jurka, aby to vyskúšal, aj keď sám tvrdí, že je to hnusné a horké a on to vyskúšal iba raz v živote a už to nechce. Jurko sa obáva, či ho to náhodou skôr neutlmí, keďže sme sa rozhodli ísť dnes ešte na Little Adam´s Peak. Treba využiť toto krásne slnečné popoludnie, pretože zajtra ráno nemusí byť vôbec pekne ako tomu bolo posledné 2 rána. Oželieme východ slnka a pozrieme si západ. Začiatok cesty už poznáme. Je to presne tá istá cesta ako sme šli na most Nine Arch Bridge akurát pri hoteli Ella Flower Garden resort sa odbočí na lesnú cestičku. Je to pekná prechádzka, nenáročná, akurát pred vrcholom je krátke stúpanie po schodoch. 

Na vrchu je celkom dosť ľudí, ale zato výhľady sú krásne, napriek nie veľmi dobrej viditeľnosti a oparu nad údolím. Zbadali sme ďalší vrchol hneď vedľa Malej Adamovej hory, tak sa ideme pozrieť, či tam nevedie cestička, aby sme mali trošku kľud od turistov. A áno, vedie. Najskôr strmo dole a potom zase hore. Super, tu sme úplne sami a máme ešte lepší výhľad na krajinu pod nami. 

Vraciame sa späť tou istou cestou a na Malej Adamovej hore pribúda turistov. Všetci mali rovnaký nápad so západom slnka. Ale my pokračujeme dole, veď západ zažijeme aj po ceste a v kľude. Po namáhavom dni sa potrebujeme trošku schladiť a zastavujeme po ceste do Elly v odporúčanom podniku Little Folly, kde vraj robia výborné džúsy. Objednávame si kombinácia ananas, limetka a zázvor. No paráda. 

Na večeru si dnes vyberáme tiež odporúčaný podnik Downtown Rotti Hut. Obaja si objednávame Kottu Roti, hovädzie a rybacie. Sedíme na mieste, odkiaľ pozorujeme kuchára, ako ich pripravuje. Čašník prináša veľké a chutne vyzerajúce Kotti a misky s kari a čili omáčkou. Jurko má vždy málo čili, tak si jedlo bez ochutnania rovno ochucuje. Jemu by mali fakt pripravovať jedlo tak ako ho jedia domáci. Je to výborné, druhé najlepšie po Mirisse. 

Spokojní, že sme sa dnes dobre najedli, ideme do suvenír obchodu kúpiť srílanské tričká pre našich rodinných drobcov. So sloníkmi a s tuk-tukom. To budú radi.

 

12.deň Ella – Hatton – Dalhousie

 

Malith nám dnes pripravil srílanské raňajky a asi sa už roznieslo po Srí Lanke, že máme radi kokosové palacinky :D. Každému 4 kusy a ešte aj sýty ovocný džus. Výborné sú, vo vnútri je kokosová zmes znova tmavšia. Pridávajú do nej palmový sirup. 

Po raňajkách bežíme ešte do Maya obchodu, ktorý sa mi zapáčil hneď v prvý deň príchodu. Vyberáme kopec oblečenia a pomaličky triedime, lebo nie sú zrovna lacné ako sme tu navyknutí. Pánske tričko stojí 10-15 Eur, ale sú fakt kvalitné a pekné motívy. Pri platení máme problém. Chceme platiť kartou, aby sme si nechali hotovosť, ale dievča za pultom je zmätené a chaosí. Ani ďalší predavač jej nevie pomôcť. Telefonujú niekomu a riešia problém. My máme iba 30 minút do odchodu vlaku, tak sme trošku vystresovaní. Oni sa však stále usmievajú a sú v úplnom kľude. Nám už dochádza trpezlivosť a vysvetľujem im, že ideme na vlak, preto zaplatíme v hotovosti. A znova s úsmevom ďakujú, že sme ich vyviedli z tejto zapeklitej situácie. No sranda, tento ich prístup. 

Lúčime sa s Malithom, bolo nám tu fajne a utekáme na vlak. Tentokrát sme si zarezervovali lístky do Hatonu vopred cez súkromnú spoločnosť Rajadhani Express. Je to drahšie ako štátnymi vlakmi (1150 rupií - 7 €), ale tie sa nedajú rezervovať cez internet, iba telefonicky alebo osobne. Takto máme záruku, že budeme 4,5 hodiny cestovať pohodlne a nikto sa na nás nebude tlačiť alebo nebudeme stáť. 

Vlak prichádza a všetky vagóny, aj súkromných spoločností, aj štátne, sú spolu. Takže nechodí extra. Vo vagóne sme iba my dvaja a 4 zamestnanci, ktorí nám vravia, aby sme si sadli kde chceme. Neskôr prichádza ďalší pár. Cestu do Haputale už poznáme, ale kocháme sa rovnako ako včera. Postupne prichádzajú ďalší cestujúci, pravdepodobne zo štátneho vagónu alebo z vagónu súkromnej spoločnosti ExpoRail, do ktorého nastupovalo celkom dosť ľudí, napriek tomu, že má drahšie lístky ako Rajadhani. Vlak ide tak 40-50 km rýchlosťou a stojíme pri každej vŕbe, no krajina z vlaku zachraňuje túto dlhú cestu. Prechádzame krásnou hornatou oblasťou Horton Plains a čajovou oblasťou v okolí Nuvara Elija. 

Do Hattonu prichádzame okolo 15:50 a podľa informácií v sprievodcoch aj na cestovateľských fórach by mal chodiť autobus do Dalhousie, čo je základňa pre výstup na Adam´s Peak, každých 20 minút. Nejaký autobus tam už stojí a je dosť plný. Autobus berie iba pár turistov a ostatných necháva tam. A veď žiadny stres, pôjde ďalší. 

Oslovujú nás vodiči tuk-tukov a my ich odmietame s tým, že pôjdeme autobusom. Oni však tvrdia, že ďalší pôjde až o 19:00. Nechceme im veriť, určite je to nejaký výmysel, aby nás nalákali na tuk-tuk. Prichádza k nám zamestnanec stanice a tiež potvrdzuje, že žiadny iný medzi tým nepôjde. Tak teraz sme zmätení. 

Poďme si kúpiť lístky na zajtrajší vlak a uvidíme ako sa to vyvinie. Ďalší párik z Moravy, ktorých sme stretli na stanici tiež riešia, či náhodou tuk-tukári a pracovník stanice neklamú. Chceme si rezervovať prvú triedu na vlak do Rambukkany na zajtra a predavač lístkov nám tvrdí, že nie je problém, ale vraj musíme počkať 20 minút, pretože má problém s rezervačným systémom. Dobre, aspoň zájdeme do mesta vybrať si peniaze, pretože v Dalhousie bankomat nie je a kúpiť si niečo pod zub. Tuktukár nás chce zobrať do centra za 50 rupií (30 cent.), tak sa smejeme, že aj na ten kúsok otravujú. Cez železničný most pre chodcov sme boli v centre za 5 minút. Bankomatov je tu dosť. 

Na stanici sa informujeme u predavača, či už má lístky a vraj stále nie, aby sme počkali 10 minút. Sedíme v čakárni. Moraváci si zatiaľ berú tuk-tuk a my sme zmierení s tým, že urobíme tiež tak. Predsa ponúkajú cenu 1500 rupií za 30 km cesty. Autobus stojí okolo 100 rupií (60 cent), ale keď nie je iná možnosť, tak nás 10 Eur nezabije. Jurko stráca trpezlivosť, ide do hlavnej kancelárie ohľadom lístkov. O chvíľu prichádza, že lístky už ideme konečne rezervovať. Museli vraj čakať na kolegu, ktorý má jediný heslo do rezervačného systému a volali mu domov, aby prišiel. Jáj, zasa sa bavím na tom, ako to tu „nefunguje“. Lístky sú voľné iba do 3.triedy, ale hlavne, že budeme sedieť. 

Naskakujeme do tuk-tuka, vodič je mladý milý chalanisko. Po ceste nám zastavuje na vyhliadke pri jazere a taktiež hneď ako sa nám ukáže Adamova hora. Je zhovorčivý, vraj veľmi dobre pozná naše ubytovanie White House Adam´s Peak a odporúča, aby sme ani nechodili na večeru do reštaurácii v Dalhousie, pretože budeme mať bufetovú večeru na ubytovaní. Tak super, neriešime. 

Keď si predstavíme koľko ľudí pôjde zajtra autobusom späť do Hattonu a s akými batožinami a ešte aj po dnešnej zlej skúsenosti s autobusom, tak sa s ním rovno dohadujeme, aby prišiel zajtra pre nás okolo 11:00. Aspoň budeme mať kľud, že prídeme na vlak načas a hlavne, že dôjdeme. 

Cesta do Dalhousie trvala necelú hodinu a bolo príjemné viesť sa tuk-tukom takú dlhú cestu. 

Guesthouse je rozdelený na viacero častí, má peknú farebnú záhradu a priestranné sedenie pre hostí. Na našej mini teraske akurát cvičí jogín, ale vraví, že zrovna končí. Pracovník recepcie nás pozýva na večeru, ktorú budú podávať za pol hodinu. Výborné načasovanie. Objednávame si jedno pivko a akurát prinášajú dobrotky na bufetový stôl. 2 druhy ryže, nudle, zemiaky, dhal, tekvica s cibuľou, strukoviny, mixovaná zelenina, kura, šaláty. Všetko možné a každý môže zjesť koľko vládze. Ešte aj dezert a ovocie. 

Po večeri sa ideme pozrieť ďalej po ceste ako začína trasa na Adamovu horu. Je tu ešte pár guesthousov, reštaurácií a kopec stánkov so sladkosťami, s teplým oblečením a všetkým možným aj nemožným. Kupujeme si orieškové sladké tyčinky, slané plnené taštičky a vodu na nočný výstup. A môžeme ísť spať.

 

13. deň Výstup na Adamovu horu; Dalhousie – Hatton – Rambukkana – Pinnawala

 

Budík zvoní o 2:15. Nejde voda. Zuby umývame s vodou z fľaše a na raňajky je jogurt z večere. Ešte neprebudení odchádzame o 2:35 a vôbec sa nám nechce kráčať. Preboha, aký somár toto vymyslel. Ja. Na ulici sú už ľudia, väčšina ide hore, ale niektorí domáci už aj opačným smerom. Pri policajnej stanici fotím plán trasy, aby sme mali po ceste prehľad, kde sa nachádzame a koľko stúpania je ešte pred nami. 

Čaká nás 7 kilometrov, prevýšenie 1085 m a niečo cez 5000 schodov. Každá skupinka nás predbieha. Nám sa naozaj nechce a k tomu stále stojíme, lebo sa buď vyzliekame alebo pijeme. Takýmto tempom tam nedôjdeme ani na východ slnka. Stánkari stále pracujú, lepšie povedané spia v otvorených stánkoch a tí bdelí nám ponúkajú svoj tovar. Keď vidím, akým tempom nám ubúda voda, kupujem ešte malú litrovku, ktorú si budem niesť sama a nemusím zakaždým otravovať Jurka. Pritom to má tak rád :D. Pri hlavnej bráne sme okolo 3:00 a pred nami je osvetlená cestička až na vrchol. 

Pri malej modlitebni nás zastavuje mních a ponúka nám náramky šťastia, ktoré nás ochránia pri ceste na vrchol a späť. Uväzuje nám jeden modrý a jeden červený a vraví, aby sme prispeli. Dávam mu do misky s nápisom „Donate“ asi 70 rupií, pretože mám iba väčšie bankovky. Rozčuľuje sa, že som prispela málo, aby som dala aspoň 100 rupií za každého. Vravím, že nemám, že mu to musí stačiť. Je nasraný, nestačí mu. Náramok sa skladá asi z desiatich nitiek zviazaných na oboch koncoch, žiadna namáhavá ručná práca. 

Vlečieme sa ako slimáky a nie a nie chytiť tempo. Navrhujem, aby sme si dali sladkú tyčinku, tá nás možno nakopne. A možno aj. Asi po 15 minútach už šliapeme našim klasickým tempom, predbiehame ľudí, vyzliekame sa do tričiek a schody nám nerobia problém. Asi po hodine neustáleho šliapania do schodov dávame prestávku v malej čajovni, aby sme si dali tyčinku a sladký čierny čaj s mliekom. Ten nás tiež nabudzuje. 

Schody sú stále strmejšie, ľudia čoraz častejšie oddychujú. Veľa domácich ide už z hora a pohľad na nich ma niekedy fakt prekvapuje. Ženy s malými bábätkami cez plece ledva kráčajú a keď si predstavím ako musia trpieť, je mi ich ľúto. Niektorí už ani nevládzu chodiť, tak ich ostatní podopierajú. Niektorí kráčajú bokom po schodoch so strašným utrpením na tvári. Takto pôjdu dole ešte veľmi dlho a k tomu má väčšina z nich na nohách iba šľapky alebo sú bosí. Hlavne, že majú na hlave hrubé pletené čapice a zimné bundy. Vtedy si uvedomujem, čo všetko sú schopní vytrpieť, aby sa aspoň jeden krát v živote dostali na ich posvätnú horu. Aká oddanosť. V čajovniach po ceste je čoraz viac ľudí, potrebujú si oddýchnuť. 

Začína pasáž so zábradlím a my vieme, že je pred nami už iba kúsok. Je 4:45 a my máme ešte kopec času. Zastavujeme preto v čajovni, predavač volá na okoloidúcich, aby sa zastavili, že je pred nimi už iba pár schodov. Dávame si koriandrový čaj. V stánku je veselo, ľudia sú síce dosť unavení, ale vedia, že to najhoršie už majú skoro za sebou, tak sú vysmiati. Chvíľku posedíme. Prezliekame si spotené veci a obliekame bundy. Je už celkom chladno. 

No poďme na tie posledné schody. 

Pred vrcholom nás zastavujú policajti a dávajú nám základné inštrukcie ohľadom Srí Pady. Strážiť si svoje veci, pretože medzi pútnikmi sú aj zlodeji, vyzuť si topánky, keď pôjdeme k miestu, kde je známa stopa chodidla (Buddhova alebo Adamova, zaleží na náboženstve) a iné užitočné rady. 

Na vrchol prichádzame o 5:15 a sú tu ďalší policajti, ktorí usmerňujú pútnikov. V dolnej časti, kde je už celkom plno, sú schody na sedenie a sem môžeme ísť aj obutí. Do hornej časti, kde je známa stopa chodidla a aj zvon, na ktorý zazvoní každý pútnik toľko krát, koľko krát sem vystúpil, je potrebné sa vyzuť. Jurko nám ide nájsť dobré miestečko k pozorovaniu východu slnka v dolnej časti, ja si vyzúvam topánky a idem sa pozrieť hore. Odtiaľto je lepší výhľad, aj menej ľudí, ale je taká kosa, že vyzutá tu určite nebudem čakať ešte 1 hodinu. Ponáhľam sa dole, pretože studená kamenná podlaha nie je fakt príjemná na nohy. Môžem sa vykašlať na super výhľad, keď tu mám prechladnúť. Slnko uvidím tak či tak. 

Postupne prichádzajú ďalší a ďalší ľudia, miesto sa napĺňa, ale nie je to také strašné ako som si čítala. Nevzniká tu žiadna extrémna tlačenica. Stojíme pri plote a čas čakania trávime pozorovaním ľudí. Je tu teda riadna zmeska. Obloha sa začína sfarbovať pred 6:00 a to už je zaujímavejšie. Ľudia vyťahujú foťáky, fotí sa z každého kúta. Obloha je skoro úplne jasná. Tešíme sa, že uvidíme krásny východ slnka. 

Video zachycujúce atmosféru: www.youtube.com/watch?v=7CE5TloNNUg&feature=youtu.be

 

Približne okolo 6:25 slniečko vykukáva spoza horizont a tento krásny moment, kým sa ukáže celé, je výnimočný. 

Z reproduktorov sa ozýva náboženská melódia a spev a ľudia na vrchole oslavujú túto čarovnú chvíľu. Video tu: www.youtube.com/watch?v=FkrDVvnvQMk&feature=youtu.be

Medzi ľudí prichádzajú mnísi v bielom a hrajú na bubny, píšťaly a iné hudobné nástroje. Domáci sa modlia a turisti sa len tak motkajú a pozorujú dianie. 

Nabažení východom slnka ideme na hornú časť a na druhú stranu, aby sme zachytili aj tajomný tieň hory v tvare trojuholníka, ktorý sa vytvára práve pri východe slnka a za jasnej oblohy. Veru, pekný úkaz. 

Ešte sa chvíľu motkáme, fotíme, užívame si hrejúce slnečné lúče. 

Nechce sa nám veľmi odchádzať. Je tu príjemná atmosféra. Ale už je čas. Zostup je pohodový, pretože svaly nám ešte nestihli stuhnúť a hlavne je príjemne teplo, tak sa ide rezko. 

Myslela som si, že ma budú bolieť kolená, ale ani nie. Po ceste stretávame nosičov ktorí majú na chrbte tovar a nesú zásoby do čajovní, policajtom a na Srí Padu. Pri hlavnej bráne sme za 1 hodinu. Schody je lepšie zbehnúť ako ísť pomaly. 

Na izbe dávame spršku a šup na raňajky. Osprchovaní si pohodlne sadáme do kresiel a necháme sa obsluhovať. Raňajky sú klasické kontinentálne, vajíčko, maslo, džem a chlieb, ale káva je silnejšia v porovnaní s tým, na čo sme zvyknutí na Srí Lanke. To je teraz veľký bonus. Hostia na terase riešia autobus do Hattonu, vraj ide jeden teraz o 9:00 a potom až o 11:00, na ktorý pôjde väčšina turistov. Dobre sme mi urobili, že sme si zajednali tuk-tuk. Nemusíme sa teraz ponáhľať na prvý autobus a potom sa obávať, či sa dostaneme do druhého. Ideme si ešte na chvíľku ľahnúť, kým dorazí tuk-tuk.

V Hattone sme 30 minút pred príchodom vlaku, ale nechce sa nám ísť trajdať po meste, veď sme sa už nachodili dnes dosť. Sedíme na peróne, pozorujeme ľudí na stanici a zrazu k nám prichádza turistka. Pani z Francúzska sa nám sťažuje, že na stanici robí toľko ľudí a pritom nie je nikto na jednotlivých nástupištiach, kto by usmerňoval turistov do správneho vlaku. Rozčuľuje sa, že v tejto krajine nefunguje veľa vecí, na ktoré sme my Európania zvyknutí a Jurko už má plné zuby turistov-sťažovateľov, tak jej od srdiečka vraví: „Máte pravdu, ale práve preto sme sem prišli, pretože to nie je Európa.“ Pani odchádza, asi jej to došlo.

Máme pohodlné miesta v 3.triede, vagón je poloprázdny, sú tu iba domáci. Vedľa nás sedí skupinka mladých chalanov. Vyzerajú, že by sa aj porozprávali, ale hanbia sa. Krížom zase sedí malé dievčatko, ktoré sa na nás neustále pozerá, hihní sa a potom povie niečo svojej mame. Dievčatku sa prihovorí aj jeden z mladých chalanov a ten nás potom oslovuje. Dievčatko sa vraj pýta ako sa voláme, kam ideme, kde sme boli a všeličo možné. Cez malú Fatimu naväzujeme rozhovor aj s hanblivými chalanmi, teda hlavne s jedným, ktorý má výbornú angličtinu. 

Vlakom prechádzame aj cez Kandy. Mesto vyzerá príjemne, no my tu neostávame, aj keď väčšina turistov ho odporúča. 

Chalani nám pred Rambukkanou hovoria, aby sme si nachystali ruksaky a lúčime sa s nimi. 

Sme unavení po nočnej turistike a po 4 hodinách vo vlaku, tak si berieme rovno tuk-tuk na ubytovanie v Pinnawale. Rambukkana je rušnejšie mesto. Ubytovanie je hneď pri hlavnej ceste. Na recepcii sedí muž. Nevyzerá ako typický Srílančan, je to skôr moderný typ. Ukazuje nám izbu a pripravuje nám čaj na privítanie. 

Debatujeme o našich plánoch v Pinawalle. Sú tu 2 známe slonie sirotince. Väčší sirotinec, Pinawalla Elephant Orphanage, ktorý má niekoľko desiatok slonov. Väčšina z nich sú odchytené slony, ktoré boli v prírode v zlom zdravotnom stave alebo boli zneužívané na prácu alebo malé sloníky bez matky. Avšak z tohto sirotinca sa pomaly stáva skôr ZOO a rodia sa tu už aj nové slony. Preto sme si vybrali k návšteve menši sirotinec Millenium Elephant Foundation, kde majú slonov iba pár a snažia sa úplne zbaviť atrakcie, ktorú ponúkajú a to jazdenie na slonovi a zamerať sa skôr na to, aby návštevník strávil so slonom nejaký čas pri jeho každodennej prechádzke a naučil sa dôležité informácie od mahutov. Majiteľ penziónu nám navrhuje, že ak chceme ísť do malého sirotinca, tak nám môže vybaviť zadarmo odvoz tam aj späť spolu s návštevou Herbal garden. Dáva nám leták ohľadom produktov, ktoré ponúka táto záhrada a je mi hneď jasné, že tam nejdeme. Na Srí Lanke existuje veľa záhrad, kde pestujú a ukazujú turistom všetky možné rastliny a byliny, čo môže byť veľmi zaujímavé, ale na druhej strane vám budú ponúkať super predražené kozmetické výrobky obsahujúce ich výťažky. Je to veľká škoda.

Debatujeme o jeho minulosti, ako si zarobil v Japonsku na tento penzión a s úsmevom na tvári vraví, že veď aj vy si kúpte na Srí Lanke nehnuteľnosť a prenajímajte. To nás ale pobavil. Pýtame sa ho na nejakú reštauráciu v blízkosti a hovorí o nejakom hoteli, asi 500 metrov. Vraj máme ísť iba tam a nie ďalej. Hotel stále nevidíme a ani vlastne nemáme chuť večerať v hoteli, tak pokračujeme po ceste ďalej. Natrafíme na malú búdku s nápisom Chinese food. Tak poďme sem. Zhromaždí sa okolo nás pár chalanov a vítajú nás. Prechádzame okolo malej búdky a ocitáme sa na veľkej terase pri jazere. Jurko sa pýta, čo je to za jazero a čašník nám hovorí, že sem sa chodia kúpať slony zo sirotinca. Ak chceme, môžeme prísť zajtra ráno medzi 10:00-11:30 a uvidíme slonov odtiaľto. Jurkovi sa tento nápad veľmi pozdáva, veď na čo budeme platiť, keď ich uvidíme v tesnej blízkosti a možno si ich aj pohladkáme. Pri jazere je halda komárov a ja som sa prvý krýt na Srí Lanke nenatrela repelentom, lebo som bola lenivá. Koza sprostá a doplatila som. V posteli si rátam štípance. Ja asi 15 a Jurko tak 3.

 

14. deň Slony; Rambukkana – letisko; Negombo

 

Okolo 10:00 vyrážame z penziónu a smerujeme do reštaurácie na skorý obed a pozorovanie slonov. Cesta je dosť rušná, všade veľa turistov a prichádzajúcich autobusov s turistami. Normálne to tu žije oproti večeru, kedy tu nebola ani noha. Pri vchode do veľkého sirotinca je zastavená premávka a my už aj vidíme prečo. Slony zo sirotinca prechádzajú cez cestu a smerujú k jazeru na ranné kúpanie. Ešte ich stíhame v jednej z uličiek. 

Ponáhľame sa do reštiky, aby sme ich stihli ako vchádzajú do jazera. Čašníci nás už vítajú a sadáme si k stolu s najlepším výhľadom. Máme šťastie, akurát vchádzajú do jazera. Je ich okolo 30 až 40. Malí aj veľkí. Oblievajú sa vodou a mahuti ich poháňajú ďalej do jazera. Mahuti umývajú malých sloníkov a ľudia sa z brehu pozerajú. 

Zbadáme jedného slona, ktorý sa približuje smerom k nám, tak mu ideme oproti. Pod terasou zrazu varan, ale tentokrát nie hnedý ale čierny vodný varan. Sme sa aj trochu naľakali. 

Prechádzame popri jazere ku slonovi a hneď kúsok od reštaurácie objavujeme malý stánok, kde majú uviazaného slona. No teda. K nášmu slonovi sa žiaľ nedá dostať a mahut na neho vykrikuje a smeruje z opačnej strany k nemu, aby ho zahnal späť k stádu. Po ceste späť je už slon zo stánku zapriahnutý a nesie na chrbte dve ázíjské dievčatá. Mahut sa nás pýta, či sa tiež nechceme zviezť za 3000 rupií (18 Eur), ale my odmietame. Radšej sa pozeráme. 

Na stole už máme prichystané džúsiky a praženú ryžu a ďalej pozorujeme kúpajúcich slonov. Smejeme sa na malých slonoch, ktorí nechcú počúvať mahutov, odbiehajú na druhý breh jazera a utekajú pred nimi. 

Pri odchode sa pýtame čašníka, či nevie odkiaľ chodí autobus do Rambukkany a ponúka nám, aby sme sa zviezli s ich zásobovačom, ktorý ide akurát do mesta. Super, nasadáme do zásobovacieho tuk-tuka. Jazdí ako blázon, ale nebojíme sa. Vysádza nás na stanici a žiadne peniaze nechce. Ja mu aj tak dávam pár rupií. 

Na stanici sa informujeme v akom meste máme prestúpiť, keď chceme ísť na letisko do Negomba. Máme vystúpiť v meste Ragama a odtiaľ máme hneď spoj do Negomba. 

Vlak je plný, nemáme ani miesto na sedenie, ale až také strašné to nie je. Po vlaku chodia hore-dole predavači ovocia, orieškov, kukurice, slaných taštičiek, smažených kreviet a všetkého možného na jedenie. Človeku sa iba slinky zbiehajú. Vlak sa čoraz viac napĺňa a už sa tlačíme jeden na druhého. Ale vôbec nám to nevadí, veď my sme zvyknutí z preplnených autobusov. Nemáme ani poňatia, kedy máme vystúpiť a ani vlastne nevidíme cez ľudí v akej stanici sme. Pán vedľa mňa odhadol naše znepokojenie a pýta sa, kde vystupujeme. Ragama je tretia zastávka odteraz. Super, nemusíme sa báť, že by sme z tejto kopy nevyšli včas. 

Po vystúpení sa Jurko pýta pracovníka stanice, odkiaľ a kedy nám ide vlak do Negomba. Ukazuje na vlak na druhej koľaji a vraví, že teraz. Bežíme s báglami po schodoch do nadchodu a len tak tak ho stíhame. A toto je veru iný vlak. Je to typ metro vlaku. Sedenie iba po bokoch a veľa priestoru na státie. Zase sme tu jediní bieli a tak sme atrakciou. Jednu zastávku stojíme, na druhej sa uvoľňujú miesta. Vlaky, v ktorých sme sa doteraz vozili boli naozaj dosť zachovalé, niečo ako naše vlaky používané ešte pred pár rokmi, ale tento je fakt veľmi zanedbaný. Ale hlavne, že ide. 

Pán vedľa mňa, ktorý sa chystá vystupovať na blížiacej zastávke sa nás pýta, či ideme na letisko, tak mu vravím, že áno do Negomba. On vraví, že letisko je v meste Katunayake. Vieme, že letisko nie je v priamo v Negombe a radšej sa pozeráme do sprievodcu ako vedie železničná trať. Vyzerá, že ide aj tadiaľ, ale nie sme si istí, či tam vystúpiť alebo nie. Predsa sme sa chceli ešte informovať v Negombe na stanici alebo autobusovom nádraží, či sa tam nedajú uschovať batožiny. Vlak stojí najskôr v stanici Katunayake South a o pár minút v Katunayake a areál letiska je od nás čo by kameňom dohodiť. Zmätení pozeráme na seba, ale nevystupujeme. 

V Negombe sme o chvíľku. Na stanici sa informujeme na úschovňu batožín. Také nič nerobia, tak smerujeme do mesta na autobusové nádražie, ktoré sme videli z vlaku a je asi 500 m od stanice. Na autobusovom nádraží sa pýtame pánov pri informačnom stolíku na to isté. Tiež nemajú takú službu. Škoda, musíme to vyriešiť inak. Čítala som na stránke letiska, že majú non-stop úschovňu batožín za 100 rupií na deň (60 cent). 

Tak ideme nájsť autobus na letisko. Je tu celkom frmol, autobusy sa tlačia, trúbia po sebe, vodiči sa hádajú medzi sebou. Sadáme si na nástupište s nápisom Airport. Autobus č.240 je pristavený, ale nikto v ňom. Za chvíľu prichádza mladík a ukazuje nám, že autobus na letisko je tam v tej kope. No tak poďme, veď tento by ani cúvnuť nemohol, toľko ich tu je. Prechádzame celým mestom a aspoň máme možnosť urobiť si obraz kam ísť a kam nie, keďže sa sem chceme ešte dnes vrátiť. Sme naštvaní na seba, že sme nevystúpili už v Katunayake a zabíjame čas zbytočným cestovaním a taktiež nám je divné, že sme sa o tom ani nikde nedočítali. Otváram znova sprievodcu a listujem v sekcii Colombo, ktorému som sa vlastne vôbec nevenovala, keďže nebolo našim cieľom záujmu. A áno, je to tu. Letisko je v Katunayake a nie v Negombe. A ešte zisťujem jednu zaujímavú vec, keď si čítam informácie o cestovaní. Existuje nová autobusová služba z Colomba s názvom Southern Expressway Bus (SEX bus). Pohodlné a klimatizované autobusy jazdia na juh po novej diaľnici a cesta do Galle trvá 90 minút. Autobusy vychádzajú zo zastávky Maharagama blízko južného predmestia Kóttava. Jáj, a my sme tam išli 4 hodiny po starej ceste. Ale aspoň sme mali zážitky.

Po 50 minútach vidíme konečne letisko, ale autobus tu nestojí. Preboha, kam nás to vlečie. Zastavuje až na autobusovej stanici, ktorá je minimálne 1 km od letiska. Unavení z cestovania a nasraní sa motáme ulicami a hľadáme vhodnú cestu ako sa dostať cez šesť-prúdovku na druhú stranu. Policajt stojaci pri zavretej vlakovej stanici s názvom Bandaranaike Airport Railway Station nás usmerňuje na označený chodník pre chodcov, ktorý nás zavedie k terminálom. 

Na odletovom termináli sa obzeráme po úschovni batožín. Je tu okienko s nápisom Left Luggage, ale nikto v ňom. Vo vedľajšom okienku Information sa pýtame ohľadom úschovne batožín a nasraná slečna nám ukazuje, že máme ísť ďalej. Ďalej však nič také nie je, iba halda ľudí vstupujúcich do haly terminálu. Prichádzame k príletovému terminálu a strážnik sa pýta, čo hľadáme. Otáča nás späť. Pri okienku Left Luggage je nejaká pani, tak sa jej pýtame na úschovňu. Smeruje nás k vedľajšiemu okienku Information. No pakáreň, toto. Ukazujeme batohy a oni nám vysvetľujú, že musíme mať zámok. Jurko je už trošku vytočený a pýta sa ich, na čo nám je preboha zámok, veď je to batoh. Sú neodbytní a bez zámku nám batohy neschovajú. No dobre teda, a kde máme kúpiť zámok. Vraj v obchode v hale odletového terminálu. 

Jurko sa o chviľu vracia, potrebuje letenku, bez nej ho dnu nepustia. Prichádza s dvoma zámkami a tie pripevňujeme o šnúrky na batohu. Všetko to kontrolujú a ešte volajú aj bezpečnostného pracovníka, aby batohy zvonku skontroloval. Nakladáme ich dokonca na vozík a ešte ich idú zoskenovať. Aaaaaa, toľké ceremónie kvôli pár hodinám úschovy. 

Konečne ich odovzdávame a s malým batôžkami vychádzame von z letiska, aby sme našli lacnejší tuk-tuk. Hneď aj jeden zbadáme a dohadujeme cenu 700 rupií (4,20 €). Nechce sa nám handrkovať o peniaze, chceme byť v Negombe čo najrýchlejšie a najpohodlnejšie. Motkáme sa po trhoch, pozeráme čo všetko predávajú, ale najviac nás zaujíma korenie, ktoré by sme si chceli kúpiť vo väčšom množstve. Chodíme len tak, kde nás nohy vedú a stále žiadne korenie. V najhoršom prípade sa zastavíme v nejakom supermarkete a nakúpime tam. 

Vydávame sa teda aspoň smerom k pobrežiu. 

Radi by sme si pozreli Negombskú pláž. Približne 100 metrov za kanálom Hamilton canal zbadáme zapadnutú uličku a obaja sa zhodujeme, že sa ideme do nej pozrieť. Úzka ulička s malými obchodíkmi s ryžou, múkou, strukovinami, zeleninou, orechmi. Nadobúdame dojem, že tu by sme korenie mohli nájsť. A nachádzame. Na konci ulice zbadáme veľké nádoby so všemožným korením. Predavač nám ukazuje, čo všetko má. Ovoniavame, ochutnávame a kupujeme kari žltozelené, kari oranžové, čili, čierne korenie, šafrán a škoricu. Máme toho asi 3 kilá. Takí sme spokojní, že sme uličku korení našli a bavíme sa na tom ako náhodne. 

Predavača sa pýtame na cestu k pláži. Máme ísť rovno, čiže ulica Sea Street. Hneď oproti je tiež obchod s korením, dokonca s väčším výberom. Aspoň nahliadneme, ale nekupujeme už nič. Obchod je oproti rohu Vistarini Rd a Sea St. 

Kráčame dlhou ulicou a vôbec netušíme ako ďaleko je pláž. Snáď blízko. Sme unavení a bolia nás nohy. A veru je blízko. No ale tak toto nie je zrovna pláž, na ktorej by sme sa okúpali. Všade horiace odpadky, okolo nich kravy a nad nimi lietajúce vrany. Fúj. 

Poďme preč, možno to bude ďalej lepšie. Zastavuje pri nás tuk-tuk a príjemný pán sa nás pýta, kam ideme. Odporúča nám nejakú reštauráciu na hlavnej krajšej pláži a odchádza. Prichádzame do obývanej časti, ľudia sú hlavne na ulici, zdravia nás, usmievajú sa. Aj keď je táto časť dosť zanedbaná, je tu príjemne. Niektorí majú spravené pekné domky a medzi nimi úzke uličky vysypané pieskom. 

Cestička nás znova zavedie na pláž, kde piknikujú ľudia a rybári zašívajú siete. 

Prechádzame okolo veľkého kostola St.Sebastian Church. V jeho areáli je veľa ľudí, hlavne rodiny s deťmi. Prichádzame znova na rušnú ulicu a vôbec sa nám nechce pokračovať v hľadaní hlavnej Negombskej pláže. Na rohu ulice si v stánku kupujeme placky plnené zeleninou a šalátom a sadáme si na lavičku v areáli kostola. Trošku si oddýchnime a uvidíme, čo ďalej. 

Za nami je skalka a na nej Ježiš na kríži. Ľudia sa sem chodia prežehnať. Zrazu prichádza šialene vyzerajúca žena, niečo nám nahnevaným hlasom hovorí, tak ju radšej ignorujeme. Keď sa otočíme na jej neustávajúcu samomluvu, šialená objíma Ježiša na kríži. Chúďatko, má to trochu popletené v hlave. Ale inak, dobre sa tu sedí pozorujúc rodinky a hrajúce sa deti. 

Pomaly sa stmieva a rozhodujeme sa, že sa nám už nechce pokračovať k pláži a ideme späť do mesta. Nájdeme nejakú reštiku, skočíme do obchodu kúpiť jedlo na cestu a pomaly na letisko. 

Máme kopec času, tak sa len tak motkáme a užívame si posledné chvíľky v uličkách Srí Lanky. V stánku s kuchynskými potrebami kupujeme varešky z usušenej kokosovej dutiny. Takou vareškou nám nakladal predavač korenie. Zrazu nás prekvapí náš známy tuk-tukár a ponúka nám odvoz na letisko za 400 rupií (2,40 €). Tak to je super ponuka. Vysvetľujeme mu naše plány s večerou a obchodom a on súhlasí. Vraví, že má kopec času a kľudne nás počká, kým sa najeme, aj kým si nakúpime. Pýta sa nás, či hľadáme nejakú drahšiu reštauráciu alebo nám stačí jedlo za 300 rupií (1,80 €) Vraj jeho syn robí v neďalekej reštaurácií, kde sa najeme lacno. Tak poďme tam. 

Vraciame sa tou istou cestou ako sme šli pešo a zastavujeme pri podniku, ktorý som si predtým všimla, pretože bol iný. V stánku pred reštauráciou robí syn nášho vodiča a otec už dohaduje našu večeru. Vyberáme si smaženú ryžu so zeleninou a kuraťom, lebo morské plody už nemajú. Sadáme si pri malý stolík, slúžiaci hlavne pre ľudí čakajúcich na take-away a debatujeme s vodičom. 

Rozpráva nám svoj príbeh, ako už 20 rokov robí vodiča. Najskôr autobusu, potom taxíku až nakoniec tuk-tuku. Hovorí, že pozná mentalitu turistov a sťažuje sa na terajšie pomery medzi tuk-tukármi ako zdierajú turistov. On stále ponúka svoje služby lacnejšie a preto má dostatok zákazníkov. Ponúka aj prehliadky Negomba na tuk-tuku. Niekto mu telefonuje. Ospravedlňuje sa, musí ísť zobrať zákazníka a bude späť o 15 minút. Dobre, my sa zatiaľ navečeriame. 

Sedíme tu už pol hodinu a jeho nikde. Ale veď pohodka, máme času dosť . Prichádza asi po 45 minútach a ospravedlňuje sa s vysvetlením, že mu volal ďalší zákazník. Veď nám je to jedno, aspoň sme si tu posedeli a pozerali sa ako sa pracuje v take-away stánku. Za celú večeru pre oboch sme zaplatili 300 rupií (1,80 €) a tie porcie boli naozaj mega. Po ceste zastavujeme v supermarkete, kupujeme ešte údené kari korenie a jedlo na cestu. Na letisku nás vysádza hneď pri odletovej hale. 

Lúčime sa s týmto naozaj príjemným pánom. Ani o tom nevie, ale vylepšil nám svojim prístupom tento náročný deň a znova nás utvrdil v tom, čo sme zistili hneď na začiatku výletu a to je nekonečná dobrota srílanských ľudí.